Uväznená

34. Časť

U Rybárovcov bolo aj toto ráno tiché ako doteraz. Nebývalo tomu tak vždy. Keď ešte bola s nimi Laura, rána boli veselé, občas uponáhľané ale dávalo im to energiu žiť. Bez Laury všetko ostalo také tiché a fádne.

Laurina mama si správu, že Laura zmizla pamätala ako keby to bolo včera. Bol to zo začiatku uponáhľaný deň. Laura ráno skoro zaspala do školy ale nakoniec autobus stihla. Ešte jej aj volala zo školy, že príde trošku neskôr, pretože si chce vychutnať prechádzku v posledných letných lúčoch. Doma ju už mama čakala s teplým obedom ale Laura neprichádzala ani o hodinu neskôr. A neprišla ani večer. Minimálne 5krát jej volala na mobil ale mobil mala vypnutý.

„Neboj sa, možno len išla niekam s kamoškami a vybil sa jej mobil. Tieto dnešné smartphony nevydržia skoro nič. Ráno, keď sa zobudíme, bude určite tu." Povedal Laurin otec večer keď išli spať.

„Dúfam, že sa jej nič zlé nestalo." Želala si mama. Celú noc nevedela zažmúriť oči. Čakala, kedy sa ozve nejaký klepot alebo štrngot kľúčov, čo by naznačovalo, že sa Laura vrátila. Lenže Laura neprišla ani na druhý deň a ani na ten nasledujúci. To už jej rodičia nevydrali a zalarmovali políciu. Dosť ich vydesil fakt, keď im polícia povedala, že v poslednej dobre v meste zmizlo strašne veľa mladých dievčat. Veľmi dúfali, že Laurine zmiznutie nemá tými únosmi v parku nič spoločné.

Nasledujúce mesiace všetci po Laure pátrali. Rozposlali Laurinu poslednú fotku do novín a televízie, aby sa čo najskôr našla. Rodičov dosť zaskočilo, keď sa jedného dňa dozvedeli, kto mohol za tie zmiznutia dievčat v parku a veľmi želali si, aby tam nebola Laura a nezomrela tam nejakými hnusnými spôsobmi. Našťastie sa ukázalo, že Laura tam väznená nebola. Ale stále nemali o nej žiadne informácie. Pomaly sa aj začali zmierovať s tým, že ju nikdy neuvidia.

Takto smutne spomínali Rybárovci pri raňajkách na doterajší priebeh ich života, po únose Laury-. Pred týždňom to bol rok, čo sa im stratila. Keď doraňajkovali, otec sa vybral do práce. Pri bránke si všimol, že v schránke majú vhodený nejaký papier z pošty.

„Drahá, pozri čo je to za papier v schránke, ja sa už ponáhľam do práce. Nechcem zmeškať." Zavolal na manželku Laurin otec.

„Zas nejaký leták určite, nemám o nič záujem." Zahundrala si popod nos Laurina mama a išla sa pozrieť do schránky. V nej bol lístoček, ktorý oznamoval, že majú na pošte balík.

„Veď som nič neobjednala, ako to, že máme balík?" začudovala sa a išla sa na poštu pozrieť či to nie je omyl.

„Dobrý deň, údajne by som tu mala mať nejaký balík, myslím, že to bude asi omyl." Povedala, keď prišla na poštu.

„Dobrý deň, vy ste pani Rybárová? Áno, máme tu pre vás balík a nie je to omyl je tam aj vaša adresa. Tuto to podpíšte a môžete to prevziať." Odvetila pracovníčka pošty.

„A platím niečo?" spýtala sa prekvapená mama.

„Nie. Tak tu ho máte. Je to dosť veľký balík." Povedala pracovníčka, a podala Laurinej mame veľký obdĺžnikový balík. Tá hneď skontrolovala adresu a naozaj to bol balík pre ňu a jej manžela. Odosielateľ nebol napísaný. Bola veľmi zvedavá čo tam je a tak sa s ním rýchlo ponáhľala domov. Doma ho otvorila a s prekvapením pozerala na nádherný obraz zapadajúceho slnka nad lesom. Rozosmútila, sa pretože jej to pripomenulo Lauru a nechápala, načo jej kto poslal taký obraz. Pozrela sa na zadnú stranu aby zistila, kto ho namaľoval a prekvapená vykríkla. Vzadu bolo na obraze pri ráme napísane: Pre rodičov L. R. Písmena L a R boli napísané presne takým písmom ako ich písala iba Laura. A pod nimi bol dátum ročného výročia zmiznutia Laury. A aj v dátume spoznala Laurine písmo.

„Ona žije!" vykríkla naradostene a od šťastia sa rozplakala. Keď sa ovládla hneď volala manželovi.

„Ahoj drahý, rýchlo poď domov, niečo sa stalo a musíš to vidieť." Povedala mu radostne do telefónu.

Laurin otec sa vypýtal z práce a hneď šiel domov. Tam ho už vítala uslzená manželka.

„Pozri, čo sme dostali. Nemôžem tomu uveriť." Povedala mu a viedla ho do obývačky. Keď Laurin otec zbadal obraz najskôr nechápal ale až keď uvidel iniciály a dátum sa rozjasnil.

„Naše dievčatko žije. Nie je tam nejaká adresa ani nejaká indícia na tom balíku?" spýtal sa svojej manželky.

„Nie, odosielateľ nie je napísaný žiadny ale je tam nejaká pečiatka ale dosť rozmazaná tak sa nedá prečítať miesto odoslania. Ale viem aspoň, že naša Laura žije. A že maľovala tento obraz." Povedala Laurina mama šťastne.

„Skúsim to zaniesť na políciu, či to nebudú vedieť rozlúštiť." Rozhodol sa Laurin otec a zobral obal z obrazu a zaniesol ho na políciu. Tam po dlhšom skúmaní zistil, že to bolo poslané z pošty v Ostrave. Natešený, že možno majú stopu as vidinou skorého stretnutia s Laurou sa vrátil domov a všetko povedal manželke.

„Tak poďme hneď do Ostravy." Povedala Laurina mama.

„Polícia nám povedala, že to by nebol múdry nápad. Nechajme to radšej na nich. Oni nám ju už snáď dovezú." Povedal Laurin otec a objal svoju ženu. Veľmi sa tešili, že Laura žije, a obraz si zavesili rovno nad ich manželskú posteľ, aby mali Lauru stále pri sebe.

Laura poslala svojim rodičom pekný darček. Zmiernila im ich trápenie ale  nenaznačila im nič iné. Podarí sa nakoniec rodičom nájsť svoju dcéru? 

Za každé prečítanie, hlas, komentár aj kritiku budem vďačný.  Rovnako budem vďačný tým ľuďom, ktorý urobia objektívnu recenziu na tento príbeh. (zaujíma ma objektívny pohľad). Kritiku znesiem :)