Nerenian - Ľadové srdce

1/6. Tiene minulosti

   

    Ahoj, ahoj,

   vítam vás pri novej časti, ktorá je omnoho neskôr ako ma byť vydaná. No z časových dôvodov som to nestíhala. A asi ďalšie kapitolky budú vychádzať nepravidelne.

    Dúfam, že sa vám časť bude páčiť.

    Príjemné čítanie.

    Tadhya sa rozrehotala a ja som tiež nedokázala udržať vážnu tvár.

„Nevyškľabujte sa toľko," odvrkla Tephe, ktorá sa k nám blížila. Hoci sa snažila vyzerať vážne i jej sa mykali kútiky úst.

„Veď som ti hovorila, že támdiaľ sa nemáš šikovať. To máš za to, že si taká zanovitá," pokarhala Tadhya Tephe, ktorá mala celé šaty od bodľačia a konárikov.

„Tŕňová cestička sa nevolá ták pre nič za nič," dodala som s úsmevom a veľmi som sa premáhala, aby som nahlas nerozosmiala.

„Ach, aké ste premúdrelé," zahundrala si Tephe: „bodaj by vás Otcovia za to pekne vyobracali."

„Hybaj tuto, otrepeme tie halúzky z teba," povedala Tadhya. Tephe bez šomrania poslúchla a dostali sme z nej všetko bodľačie i konáriky a lístky, čo cestou nazbierala. Keď sme to mali, sadli sme si opäť na lavičku a zašívali posledné kúsky šatstva. Tephe si sadala medzi nás.

„Juj!" zjojkla Tephe a tým sa naša pozornosť opäť obrátila na ňu. Napriek jej vysokému veku vyskočila na rovné nohy ako za mlada.

„Ale ste ma snaživo zbavili toho bodľačia," zašomrala namosúrene. Tadhya to nevydržala a opäť sa rozosmiala. A ja s ňou.

„A hľa, tuto máš ešte bodľačie," prehovorila som so smiechom.

„Ty koťuha jedna, ešte si zo mňa budeš žarty robiť!" povedala naoko vážne Tephe, ale i jej oči zahriali veselosťou.

„Tŕňovej ceste sa od dneska budeš strániť jako mátoha svetlu," odvetila som smiechom Tadhya. Všetky tri sme sa na tom z chuti zasmiali.

Tephe smiechom akoby omladla. Oči sa jej vyjasnili a zahriali teplom, strhaná tvár akoby ožila, i zhrbené telo pod ťarchami rokov sa sťa vyrovnalo.

„Na takéto som už pristará. Kosti mi praskajú po dlhej ceste, ruky sa mi trasú i priťažko mi je držať v náručí malé dieťa," posťažovala si, keď sme sa upokojili.

„Už dávno som ti dohovárala, aby si sedela tuná a nechala remeslo mladším babiciam. Už nie si mladuchou a nadarmo sa ty takto trápiš," odvetila Tadhya. I ja by som bola radšej, ak by Tephe už prestala schádzať do dediny či mesta. Deň čo deň kráčala pomalšie, ťažkopádnejšie i viac sa zadýchala.

„Ja znám, že som už stará na to, ale keď ľudia ma i naďalej prosia, ľúto mi je ich odohnať."

„Dobre ti radím, Tephe, nehaj to ták. Ľudia si privyknú, že za inými sa majú obracať." Na to už neodpovedala. Chvíľu sme sedeli v tichosti.

„Dievča, nehaj teraz toto ták a hybaj so mnou. Prejdeme sa sadom," povedala Tephe. Pomaly sa postavila. Bolo vidno, že i s tak jednoduchým pohybom sa natrápila. Bolo mi ťažko dívať sa na ňu ako sa na nej roky podpísali.

„Za chvíľu sa vrátim, Tadhya," povedala som a podala Tephe ruku, aby sa o mňa oprela.

„Nenáhlite sa. Za chvíľku to mám hotové," povedala milo a usmiala sa.