Nerenian - Ľadové srdce

1/2. Za žblnkotu rieky

Vitaj, zblúdilý pocestný...

Na začiatok chcem povedať, že ak uvidíte chyby v priamej reči, tak je to naschvál ako ich dialekt. Dúfam, že sa vám časť bude páčiť a budete sa tešiť na tie ďalšie.

Ak zanecháte hviezdičku alebo komentár, urobíte mi tým veľkú radosť.

Prajem príjemné čítanie.

   „Čakaj! Vyzradím to Tephe a tá nebude nijako rada! Už aj sa vráť!" kričala na mňa Nigverae [nigverej], ale ja som na ňu nedbala. Utekala som k lesu, kam ma moje srdce viedlo.

„Nezačula si!" zopäť zvolala. Ja som sa však cítila priveľmi dotknuto, a tak som bežala preč, nehľadiac na ňu. Vbehla som do tmavého lesa. Už som ďalej nevládala utekať, preto som sa ukryla za veľký kmeň stromu a čakala.

Les ma matersky privítal, temnota ma starostlivo ukrývala pred cudzími zrakmi a konáre stromov sa ku mne skláňali, temer ma hladili po tvári. Vďaka nim som bola dostatočne ukrytá pred zrakom Nigverae.

„Dievča!" počula som z diaľky. Ešte viac som sa natisla ku kôre stromu a čakala. Trošku som vykúkala spoza stromu, aby som vedela, čo robí.

„Vyzradím to Tephe a ona bude rumázgať. To predsa nechceš." Nigverae bola na kraji lesa, pretože mala priveľký strach vstúpiť do jeho útrob. Preto som sa nebála, že by šla za mnou. Strach jej nedovolil ísť ďalej.

Chvíľu počkala, či sa nevynorím. Potom opäť volala: „Nebuď nadurdená a hybaj so mnou, keď zaraz prifrčíš, Tephe o tebe ani len nemuknem."

Presviedčala ma, ale márne. Chcela som byť sama, ďaleko od všetkých.

„Doma bude zle," naposledy pohrozila. Otočila sa a kráčala späť. Ešte viac som vykúkla, aby som si bola istá, že odchádza. Hneď, čo sa stratila za kopcom, odtiahla som sa od stromu a kráčala hlbšie do lesa.

„Hlúpa Nigvarae. Hlúpa Tadhya. Každý mi tuná len krivdí. Všetci majú Thedea radi a pritom je ták zlý," mrmlala som si popod nos všetky ponosy: „len mi ubližuje, bije ma a nikto si to nevšimne. Ani Nigverae, ani Tephe...nik."

Celou cestou som sa durdila. Až keď som začula šum rieky a zacítila vôňu rozkvitnutých vŕb navôkol, hnev strácal silu a príroda mi vracala stratený pokoj.

Keď som sa blížila, začula som žblnkot. Ako keď som zvykla hádzať kamienky do vody. Zamračila som sa. Podišla som bližšie ku kroviu. Všimla som si chlapca stojaceho po kolená vo vode na druhej strane rieky, ktorý hádzal kamene. Chvíľu som ho pozorovala, dúfajúc, že odíde. Lenže nestalo sa tak.

Toto miesto je moje!

„Čo tuto robíš?" opýtala som sa, keď som vyšla z prítmia lesa. Od ľaku podskočil a potom sa na mňa pozrel. Mal svetlé vlasy, opálenú pokožku. Bol chudý a nie veľmi vysoký.

„Nevidíš?" s úsmevom na tvári sa opýtal. Ja som mu, ale úsmev neopätovala.

„Choď het!" prikázala som mu. On sa však naďalej usmieval a vôbec sa nepohol. „Toto je moje miesto a ty tu nemáš byť!" vyháňala som ho. Nadurdene som si prekrížila rúčky na hrudi.

„A odkedyže?"

„Odjakživa."

„Ále ja som ťa tuná ešte nikda nevidel," odvetil a hodil kamienok. Kamienok odskočil od rieky, kúsok letel nad ňou, opäť sa odrazil a napokon čľupol pod vodu.