Nerenian - Ľadové srdce

2/3. Súboj dvoch túžob

   „Dnes sú konečne oslavy Modrej Luny. Konečne sa vráti Obdobie Svetla. Hviezda Quesse nás konečne požehná svojimi lúčmi," dušoval sa Dorsei. Bol nadšený. Nemohol sa dočkať chvíle, keď mocný vietor rozveje ťažké mraky a krajinu zachváti žiara Modrej Luny. A keď sa noc pominie, na oblohe opäť zavládne hviezda Quesse.

Ale ja som jeho nadšenie nezdieľala. Toto bola chvíľa, ktorej som sa obávala. Chvíľa, kedy budem musieť odísť a opustiť miesto, kde som žila celý svoj život. A pritom nevediac, kam moje kroky budú smerovať.

„Žubrienka, čo sa ti porobilo?" opýtal sa ma, keď videl ako sa mračím na oblohu. Sedeli sme pred dverami stodoly a dívali sa ako dolu kopcom kráča zástup ľudí, ktorí si svietili na cestu lampášmi a kráčali do mesta, kde sa mali konať oslavy Modrej Luny.

Vonku bolo omnoho teplejšie než po iné dni, a tma nebola taká tmavá než zvyčajne. Zatiaľ jemný vánok nám fúkal do tvárí.

„Veď sa hneď všetko polepší, hneď nám bude ľahšie a ty sa už nebudeš musieť báť noci."

Ach Dorsei, kebyže len znáš...

Nemala som to srdce povedať mu o mojom zámere. Nedokázala som mu do vysmiatej tváre povedať to, čo ma ťažilo, a tým zničiť radostné iskričky v jeho očiach. Mne samej bolo priťažko a vidieť Dorseia zničeného...

Nemohla som.

Alebo skôr som mala strach povedať mu pravdu.

Zatvorila som oči a snažila sa potlačiť slzy. Pri pomyslení, že sú to moje posledné chvíle s ním, moje srdce sa opäť trhalo na kúsky. Z ničoho nič som ho mocne objala. Bála som sa, potrebovala som oporu, potrebovala som jeho.

Sprvu bol zarazený. Až po chvíľke mi objatie opätoval. Túto chvíľu som si chcela pamätať navždy. Vlastne som chcela, aby trvala naveky...

„Čo je s tebou, Žubrienka?" zašepkal mi do vlasov.

„Nič, len ti ďakujem za to všetko. Za to, že si ma prichýlil, staral sa o mňa," habkala som do jeho krku. Len ťažko som dokázala hovoriť. Odtiahol sa, ale nepustil ma. Skúmavo sa mi pozrel do tváre.

„Čo chystáš, Žubrienka?" zašepkal. Nedokázala som prehltnúť hrču v mojom hrdle. Bolelo to, trhalo ma to zvnútra. Bolesť, že stratím práve jeho.

Sklonila som hlavu. Už viac neprehovoril. Len ma pevnejšie objal. Bola som mu za to neskonale vďačná. Dlho sme boli v tichosti. Slová neboli potrebné. Ba boli zbytočné.

   „Kukaj!" povedal Dorsei a ja som sa odtiahla z jeho náručia. Ukazoval k mestu. Na jeho námestí svietilo mnoho lampášov. Vo vnútri bol vytvorený z ohňov menší kruh. Živo som si predstavovala ako v jeho strede tancuje dievčina. Boli to tance staré niekoľko storočí, tance našich predkov. Hoci sme nedovideli na všetko, obaja sme vedeli, čo sa tam deje. Oslavy Modrej Luny sme zažili už mnohokrát.

Dívali sme sa a zabudli na čas. Keď sa však začal dvíhať vietor, uchýlili sme sa do príbytku. Dorsei narýchlo rozložil oheň.

V ich chalupe som bola po prvýkrát. Po tak dlhom čase som cítila teplo ohňa i domova. Dorsei mal skutočne domov plný lásky. Sadol si na kožušinu a potľapkal miesto vedľa seba. Ostýchavo som si tam sadla.

„Nehanbi sa! Za chvíľu to bude i tvoj domov," jeho slová ma zastihli nepripravenú. Pozrela som sa mu do očí. Nerozumela som.

„Nechcem ťa stratiť a skôr či neskôr by na teba prišli. Možno i teraz čosi tušia. Preto chcem, áby si ostala tuná." Nezmohla som sa na slovo. Jeho slová som si v hlave neustále opakovala. Ale prijať som ich nedokázala.

„Dorsei..." vydýchla som. Vzal mi slová z pier.

„Radšej mlč. Znam, že si sa mnoho natrápila a strachovala. Tomu je teraz koniec."

Nevedela som, čo robiť. Bola som pripravená utiecť, pridať sa k pútnikom, ktorí prišli pred niekoľkými dňami a uchýlili ich v osade. Chcela som odísť s nimi, zistiť pravdu o svojej matke i otcovi. Zistiť, kto skutočne som.

Ale teraz som dostala inú možnosť. Možnosť ostať tým, kým som teraz, začať odznova spolu s Dorseiom.

„Jako?" to bola jediná otázka, na ktorú som sa zmohla. Hoci som ich mala nespočet, slová sa mi zasekli v hrdle. No Dorsei si ma k sebe opäť pritiahol a uväznil v objatí. Neodťahovala som sa ani nevzpierala. Pri ňom som sa cítila v bezpečí a spokojná.

„Netráp sa tým. To už nehaj na mňa," pohladil ma jeho dych na líci. A potom ma pobozkal na čelo. Bol to jemný, cudný bozk, ale cítila som z neho lásku a nehu.

*****

   Pomaly som sa odtiahla a snažila sa nezobudiť spiaceho Dorseia. Keď som sa naňho dívala, oči sa mi naplnili slzami. Nedokázala som ho opustiť, ale vedela som, že musím. Ak by som tu ostala, už nikdy by som nezistila pravdu o sebe. Navždy by som ostala len dievčaťom s množstvom tajomstiev, ktoré si odniesla do hrobu Tephe. Nikdy by som nezistila pravdu o sebe.

Odvrátila som zrak, keď som pocítila štipľavé slzy. Pálili ma v očiach. Odbehla som do kutice a vzala si nejaké jedlo na cestu. Vedela som, že ich oberám o jedlo, ktoré potrebujú. Vystavovala som ich hladovaniu, ale musela som myslieť na svoje prežitie.

Celý čas som premýšľala, stále som váhala. Jedna časť mňa chcela ostať zahodiť tajomstvo, ktoré som začala odhaľovať. Chcela som ostať s ním. No tá druhá časť sa nechcela vzdať. Dobiedzala k tomu, aby som sa nevzdala, aby som bojovala ďalej. Odhalila to, čo sa skrýva za mojím narodením, za mojím pôvodom. Najradšej by som sa rozpolila, a tak splnila obe moje tajné túžby.

Napokon vyhrala tá druhá časť. Ako som uvažovala, Dorsei nepremyslel myšlienku, že by ma jeho rodičia vyhnali. Istotne by sa nechceli starať o ďalšie dieťa, ktoré ani nie je ich. A nemohla som ani dovoliť, aby Dorsei bez rozmyslu utiekol od nich. Mal milujúcu rodinu, zázemie. Nechcela som, aby sa toho vzdal kvôli mne. Nechcela som, aby to jedného dňa ľutoval.

Zásoby jedla som odložila do plátenného vaku, ktorý som si vzala ešte vtedy ako som utekala od Thedea. Ukrývala som ho a teraz som ho hodne potrebovala. Ešte som im vzala starú ošúchanú deku. Mrzelo ma to, ale...

Potom prišla najťažšia chvíľa. Naozaj odísť. Zradiť Dorseia a opustiť ho. Trhalo mi to srdce a cez slzy som ani nevidela pred seba.

Utrela som si zaslzené oči a potichu k nemu podišla. Prikryla som ho dekou, ktorú som našla pohodenú na lavici a pobozkala ho na rozlúčku.

Dúfala som, že ho nezobudím, pretože by som nedokázala odísť pred ním. Ale v kútiku duše som dúfala, že sa zobudí a nedovolí mi odísť. Bola som rozpoltená. I teraz sa vo mne bili dve časti mňa samej a bojovali.

Musíš sa rozhodnúť, Nerenian, pomyslela som si v duchu. Stála som nad ním a dívala sa naňho. Chcela som si zapamätať pokojný výraz jeho tváre, keď spal, chcela som si vryť do pamäti každú jeho črtu. Spomínala som na naše spoločné chvíle, na to ako ma volal Žubrienka.

Už nikdy to nebudem od nikoho počuť. Tephe zomrela a teba opúšťam, drahý Dorsei...

„Zbohom Dorsei," zašepkala som do tmy a potichu vyšla von.

   No tak konečne nová časť. Tu sa mi stala jedna nemilá vec a to taká, že ja som  mala časť pripravenú už niekoľko dní. A bola som v tom, že som ju vydala. A dneska tak pozerám a na čo som neprišla? Časť je pekne upravená, pripravená v drafte, len akosi som nestlačila čarovnú ikonku publish. Takže takto oneskorene pridávam. 

Toto bola asi druhá najťažšia časť. Dokonca som sa prichytila pri tom ako som chcela celý príbeh zmeniť a nechať Nerenian tam. Ale to možné nie je.

   Ďakujem za  ohlasy od vás...pre mňa to znamená veľmi veľa.

   Tak čo myslíte, ako sa bude dariť Nerenian ďalej?

   S pozdravom Nerre.