Nerenian - Ľadové srdce

1/7. Zima sa blíži...

   

   Neuveríte, ale ja žijem! A ani som nezmizla z povrchu zemského. Keďže cez prázdniny pracujem a doma trávim minimum času, na svoju Nerenian nemám toľko času, koľko by som chcela. Preto aj vychádzajú časti takto sporadicky. Snáď mi to odpustíte a nezanevriete na príbeh. 

   Bola by som ozaj rada za akúkoľvek spätnú väzbu. Komentík, hviezdička, váš názor vždy potešia. 

   Prajem príjemné čítanie.

   „Jako sa cítiš?" opýtala som sa Tephe, zatiaľ čo som jej podala drevený hrnček s vodou.

Deň čo deň bola Tephe slabšia a slabšia. Dívať sa na ňu ako celé dni leží nevládna v posteli a pomaly sa nám stráca pred očami, ubíjalo všetkých. Každý deň k nám chodila Tadhya a pomáhala mne i Nigverae sa o ňu starať. I Thedeo ostával častejšie doma, aby jej pomohol. Snažili sme sa, ako sme mohli.

Nanešťastie pre nás to bolo na takú malú kuticu príliš mnoho ľudí. A tak ani svári nenechali na seba dlho čakať. Napätie bolo u nás cítiť neustále.

„Jako by som bola kráľovná," zašepkala s jemným úsmevom na perách: „všetci ma tuná obskakujete." Len čo to však dopovedala, zachrčala a pochytil ju ďalší záchvat silného kašľu. Pomohla som jej posadiť sa, aby sa nepridusila. Keď som ju držala okolo pliec, zhrozila som sa, keď som pocítila jej na kosť vychudnuté telo. Privrela som oči a snažila sa potlačiť slzy.

„Už je dobre," povedala, keď kašeľ pominul a silene sa usmiala. V tom sa otvorili dvere a dnu zafúkal studený vietor a na dnu vletelo pár snehových vločiek.

„U všetkých Otcov, nech už toto vetrisko ustane," zanadával Thedeo, ktorý sa dovalil dnu. Premeral si nás pohľadom a zamračil sa.

„Čomu neleží?! Čo to tuná zase vyvádzaš?!" rozzúril sa.

„Zadrhla sa, musela som ju usadiť," odsekla som s pokojnou tvárou.

„Thedeo, nejeduj sa," povedala Tephe zmierlivo a pokynula mu, aby k nej prišiel bližšie. Odstúpila som od nich a šla do kúta. Pochopila som, že som tu bola teraz navyše.

Chytila jeho ruky do svojich a on si čupol, aby boli jeho oči zarovno s jej. Dívali si navzájom do očí.

„Nejeduj sa prosím na ňu. Stará sa o mňa jako najlepšie zná. A ty takisto. Vždycky keď sa na teba kuknem, vidím jeho. Máš jeho vlasy i oči. Ták veľmi sa naňho ponášaš, syn môj." V žiari ohňa sa v jej očiach zaleskli slzy.

„Prisľúb mi, že sa o Nigverae postaráš i o vaše dieťa, najlepšie jako budeš znať. A že keď toten uzlík šťastia vyrastie, budeš mu tárať príbehy o jeho starých rodičoch, nech aspoň takú má pamiatku na mňa a Zoneka..."

Nastalo ťaživé ticho, ktoré po pár chvíľach vyplnil Thedeov šepot: „Ešte sa ho dožiješ, ešte ho ponosíš v náručí." Bolesť v jeho hlase bola srdcervúca. Slzy sa mi opäť natisli do očí.

„Prisľúb mi to, prisľúb mi, že sa postaráš i o Žubrienku. Keď sa pominiem, už nebude mať nikoho, okrem teba."

„Na všetkých Otcov prisahám," prehovoril po chvíľke. Bolesť mu stiahla hrdlo. I mne.

No v hlave som si opakovala jeho slová. V hĺbke duše som vedela, že tento sľub nikdy nedodrží. Pri prvej príležitosti ma pošle kade-ľahšie a konečne sa ma tak zbaví.