Nerenian - Ľadové srdce

1/1. Nevinnosť sama

   Izbicou zaznel detský plač. Ten, ktorý spečatil nový život.

„Je to dievčatko," prehovorila pôrodná babica a zavinula dieťatko do látky. Vyčerpaná matka sa zadívala na malý uzlík v rukách pôrodnej baby.

„Aké bude jej meno?" opýtala sa žena stojaca za zničenou matkou. Rukou ju držala za rameno. Bol to však chabý spôsob útechy pre trpiacu matku.

V izbici okrem hlbokých nádychov matky a plaču dieťaťa, ktoré sa dožadovalo ľudského tepla, bolo ponuro. Matka sa dívala kamsi do neznáma. Ani žena stojaca za ňou, ani pôrodná babica sa neopovážili prerušiť ticho.

Nadýchla sa a až potom chvejúcim a vyčerpaným hlasom prehovorila...   

****

   „Kám sa to trmácaš, Žubrienka?"

Malé dievčatko okamžite zastalo v plazení sa po tráve a svojimi veľkými sivými očkami pozrelo na ženu. Tá sa usmiala a vzala dievčatko na ruky a posadila sa s ňou na drevenú lavicu. Dievčatko sa zadívalo na ženine prešedivelé vlasy a zaťahalo za jeden voľný prameň. Žena zaraz podskočila.

„Toto sa nestvára!" pokarhala dievčatko. To sa však len zachmúrilo a o chvíľočku opäť žmolilo prameň vlasov v rukách. A opäť zaň zaťahalo. To sa už aj žena zachmúrila.

„Skúšaš moje strpenie?" zvýšila trochu hlas. Dievčatko sa pozrelo žene do tváre a podmanivo sa usmialo. Zaraz jej srdce zmäklo.

Sama nevinnosť, pomyslela si žena. Pohladilo dievčatko po jemných, bielunkých vláskoch. Potom ju cvrnkla do nosa. Dievčatko sa rozosmialo zvonivým smiechom. I žene sa na tvári objavil úsmev a jemné vrásky vôkol úst sa na chvíľku prehĺbili.

V tom sa dvere do chalupy otvorili a v nich stál mládenec. Bol už vysoký, statný s mocnými ramenami. Dlhé, hnedé, spotené vlasy sa mu lepili na čelo. Oblečenie mal špinavé a rukávy na košeli vyhrnuté. Pozeral sa na ňu a sotva badateľne sa usmial. Žena si vtedy s bolesťou pomyslela:

Veď už je z neho skoro muž!

„Prifrčal dajaký pán, matka," povedal Thedeo [tedeo] a zavrel dvere. No ešte pred tým ako odišiel, venoval malému dievčatku v lone svojej matky nenávistný pohľad.

*****

Čas neúprosne plynul. Žena, Tephe [tephe], sa naďalej starala o malú Žubrienku, ako ju zvykla volať. Dievčatko sa naučilo chodiť a čo-to aj džavotalo. Bola utešená. Síce mnohokrát urobila riadnu neplechu, za čo ju Tephe pokarhala, ale ani ona nemala srdce z ľadu, aby sa dlho jedovala na malý rozkošný uzlík.

Práve teraz boli v menšom sade v údolí pod kopcom, na ktorom stála ich malá samota. V sade rástli ovocné stromy, ktorých konáre sa už ohýbali pod hŕbou dozretého ovocia. Všetci usilovne zbierali plody svojej práce. Blížilo sa obdobie Temna, ktoré nieslo so sebou dlhý čas chladu, snehu a ľadu. Severu vládol studený vietor a tma, ktorá všetko zahalila svojim temným závojom.

„Nigverae [nigverej], striehni na škvŕňa, nech sa nezatúla," zakričala Tephe. Mladé dievča s ryšavými vláskami, jemnou opálenou pleťou so zelenými očami, ihneď prestalo zbierať ovocie a poobzeralo sa. Na malú pri tom zhone aj zabudli. Dívala sa po sade, či ju nezazrie medzi stromami. Zablúdila pohľadom k neďalekým lesom, ktoré obklopovali sad a všimla si ako malá ťarbavo uteká k lesu. Nelenila a hneď sa rozbehla za ňou.

„Žubrienka, stoj!" volala. Pokrikovala na dieťa, ktoré ju neuposlúchlo a naďalej sa ťarbavými krokmi blížilo k lesu.

Hneď čo ju Nigverae dobehla, vzala ju na ruky. Dievčatko sa zamračilo a nespokojne kopalo drobnými nôžkami. Nepáčilo sa jej, že jej nedovolili túlať sa. Nigverae ju pevne držala a kráčala s ňou naspäť k sadu.

„Tám sa nemôžeš trmácať, sú tám mátohy," vytýkala jej. No dievčatku sa to nepáčilo a rozplakalo sa. Nigverae sa ju snažila utíšiť, ale márne. Došla s ňou až k sadu, kde ostatní pokračovali v práci. Žubrienka sa však nie a nie utíšiť.

„Nerumázgaj toľko!" zahrmel Thedeo nahnevane. Nemohol zniesť jej plač. Vlastne ju nemohol vystáť celú. Nepekne na ňu zagánil. Utrel si spotené čelo a odfrkol si.

„Ona utíhne," ozvala sa Nigveraeina matka, Tadhya [tadja]. Podobali sa ako vajce vajcu. Usmiala sa na dievčatko a ďalej sa venovala práci.

Keď už sa hviezda Quesse zbierala za obzor, pozbierané koše s ovocím začali vynášať hore kopcom na dvor, do zemnice. Keď to všetko dokončili, pobrali sa všetci do svojich domov.

Tephe držala dievčatko na rukách a Thedeo kráčal vedľa nich. Malej sa už zatvárali očká od únavy a nespokojne mrnčala. Thedeo, Tephin syn sa nespokojne mračil.

„Čo ti dneska sadlo na nos?" opýtala sa ho Tephe s úsmevom, ktorá si všimla jeho mrzutú náladu. Thedeo však neodpovedal. Tephe sa ho ďalej nepýtala, veď keď bude chcieť povedať, povie aj bez je dopytovania sa.

„Choď ešte napojiť dobytok," prikázala Thedeovi, ktorý bez slova šiel do stajne. Ona zatiaľ vošla do domu, nachystala večeru a postarala sa o malú. Keď sa Thedeo vrátil naspäť, najedli sa a on sa uložil k spánku.

Nechala svietiť malý kahanček v kúte a čakala kým Thedeo tuho zaspí. V jemnej žiare kahana, sňala dievčatku šatku, ktorú mala ustavične na hlave. Zobrala hrebeň a začala česať jej biele vlasy. Popritom jej spievala akúsi pieseň. Malá sa hojdala v rytme. Tephe to vykúzlilo úsmev na tvári.

„Už je to ták dlho, čo bol Thedeo maličký jako ona. Už som aj zabudla na krásu takýchto malých detí, ich utešenosť a nevinnosť," hovorila si Tephe pošepky sama pre seba.

Malá sa na ňu otočila, usmiala sa a natiahla k nej drobné rúčky, aby ju objala. Tephe si ju privinula do náručia.

„Čo len z teba vyrastie, Žubrienka?" zašepkala potichu. Nerada na to myslela. Chcela ju chrániť, aby nikdy neokúsila ťažký život, ale vedela, že to nie je v jej silách. Tak veľmi si priala, aby malá nikdy nevyrástla. Tak veľmi sa snažila, aby ju nikto nespoznal. Pre jej vlastné dobro.

„Čo len z teba bude?" opýtala sa ešte raz, hoci jej nik nemohol odpovedať. 

   Zdravím ťa zblúdilý pocestný, 

   som veľmi rada, že si si našiel čas a chuť nakuknúť do tohto príbehu, ver mi, že si mi tým urobil ohromnú radosť. Ak zanecháš hviezdičku alebo komentár, moja radosť narastie ešte väčšmi. 

   Keďže som len obyčajný človiečik, v diele sa môžu vyskytnúť preklepy alebo nezrovnalosti, za ktoré sa ti ospravelňujem. Ak by si nejakú našiel a upozornil ma na ňu, bola by som ti veľmi vďačná. 

   Špeciálne poďakovanie patrí @ElenWh, ktorá pre mňa pripravila nádhernú obálku a otázkami ma nakopla k písaniu a taktiež i @Viktoria_Lea, ktorá ma tatkiež  hnala otázkami o príbehu, a tak mi obe dávali chuť na ňom pracovať. 

   Príbeh bude zložený z troch hlavných dejových línii. Nachádza sa v mojom vlastnom  vymyslenom svete, takže ak by ste mali akékoľvek otázky, pokojne sa pýtajte. 

   Toť odo mňa všetko a snáď sa vidíme pri ďalšej kapitole.

   Nerre.