Nerenian - Ľadové srdce

2/2. Strach víťazí

   

   Drobné domce nebolo temer vidno v silnej fujavici. Vietor výskal naprieč krajinou, spolu so snehom bičoval celý Asmardath. Dusili všetko živé svojou ťarchou. Nič, čo sa nestihlo ukryť pred nocou, nemalo šancu prežiť.

Vonku zúrila ďalšia z mnohých snehových búrok, ktoré trápili Asmardath počas obdobia Temna. Cez škáry prenikal dnu studený vietor a pískanie vetra sa ešte znásobovalo. Bála som sa, triasla sa zimou i strachom. Opustená, nikým nemilovaná, vydaná napospas mátohám, ktoré chcú ublížiť v temnote. Chcú získať vašu dušu a škodiť všade, kde sa dá.

„Tephe, vráť sa ku mne! Otcovia vráťte mi ju! Veď ešte mohla byť s nami. Ešte bolo priskoro, aby odišla do Esme-Asmy. Tephe vráť sa späť ku mne!" volala som do tmy. Ani slzy v očiach nemohli opísať beznádej a strach, ktorý trýznil moje srdce. Komu väčšmi mohla chýbať, keď nie mne. Jej strata bolela, trhala ma zvnútra, moje nezacelené srdce sa trieštilo zas a znova...

Trhla som sebou, keď som začula ako sa otvárajú vráta. Schúlila som sa do klbka a v duchu prosila Otcov, nech ma ochraňujú. Začala som sa väčšmi triasť. Nemohla som sa ovládať. Strach ma celú pohltil.

Prikryla som sa slamou a čakala. Drevená brána sa zatvorila. Kroky sa blížili. Vratké schodisko skučalo pod ťažkými krokmi. Tmu náhle presvietilo svetlo z kahana.

Dych sa mi zasekol v hrdle. Srdce chcelo vyskočiť z hrude.

Blížil sa. Neviem kto, ale vedela som, že Dorsei by sa bol už dávno ozval. Hneď čo zatvoril vráta, zvolal. Vždy to tak bolo. Lenže tentoraz nie. Bola som si istá, že to nie je Dorsei.

Čo ak je to jeho otec?

Kroky zastali.

Po chvíli sa opäť neznámy pohol. Počula som, že kroky smerujú rovno ku mne. Zatvorila som oči a čakala, čo príde. Vo svojom vnútri som sa zmierila s trpkým koncom. Buď by ma vyhnal preč a ja by som bola vbehla do náruče istej smrti alebo by ma bol zbil ako zlodeja.

Ani jeden koniec sa mi nepáčil, ani jeden som nechcela.

Ak si to Otcovia želajú...

„Ták tuná si!" zvolal známy hlas. Vypískla som, otvorila oči a dívala sa na Dorseiov úškrn.

No ten ihneď zmizol, keď zbadal moje slzy.

„Žubrienka," zašepkal jemne. Ale ja som nedbala. Náhle som sa postavila. Prekvapila som ho a kebyže sa rýchlo neuhne, istotne by som ho udrela. Nepremýšľala som, len konala. Sotila som doňho celou svojou silou. Avšak s ním to ani len nepohlo.

„Upokoj sa," prehovoril. Strach a beznádej sa náhle premenili na mocný hnev, ktorý vo mne náhle vzplanul. Začala som doňho búšiť päsťami. No po chvíľke ma Dorsei chytil za zápästie.

„Pozri sa na mňa!" prikázal mi. Potriasla som hlavou, vzpierala ma. No čím dlhšie ma tam držal, tým viac hnev slabol. Prestala som sa vzpierať, ale hlavu som nezdvihla. Len som nemo stála s pohľadom upreným na zem.

„Odpusti mi. Len som si ťa trochu doberal."

„Trochu si si ma doberal?! Znáš ty jako som sa bála. Myslela som si, že je to tvoj otec, že ma nájde a vyženie! Bála som sa tej búrky a toho, že som tuná sama..." každým ďalším slovom som hovorila tichšie a tichšie. Hnev sa menil na otupenosť a odovzdanosť. Vytrhla som sa mu a sadla si na kožušinu a dívala sa škárou na vetrom bičovanú krajinu.

Dorsei si po chvíli sadol vedľa mňa. Dlhú chvíľu nič nevravel, len ticho sedel. Otočila som sa naňho, zadívala sa na jeho tvár. Cítil môj pohľad, preto sa otočil ku mne.

„Odpusti mi," zašepkal. Skľúčenosť a úprimnosť v jeho očiach, mi obmäkčili srdce. Naňho som sa nemohla dlho hnevať. Bola to posledná osoba, ktorá ma mala rada.

„Neznal som, že sa ták bojíš."

„Búrka je dneska mocná, kvílivý vietor počuť navôkol. Všade je len tma. Dorsei ja sa bojím toho, čo príde." Už som to nedokázala dlhšie udržať v sebe. Slová sa samé drali na povrch. Beznádej pomaličky víťazila nado mnou. Strach ma zvieral vo svojom železnom objatí.

„My to zvládneme. Príde obdobie Svetla a všetko sa vyrieši," utešoval ma. Ale ja už som nemohla len tak sedieť a nechať sa chlácholiť planými nádejami.

„Jako sa to vyrieši? Kám sa podejem?"

„Zvládneme to vždy sme to zvládli." Dorsei si nechcel priznať, že som v bezútešnej situácii. Vždy mi opakoval, že sa to vyrieši, že to bude dobré. Ale čím dlhšie som tu bola, tým dlhšie som prestávala veriť jeho slovám. Musím sa o seba postarať sama. Čím skôr tým lepšie.

„Ja si už nie som istá ničím..." Dorsei viac neodpovedal. Pritúlil sa ku mne bližšie a svoje dlhé ruky obmotal okolo mňa. Och to by bolo kriku kebyže nás niekto takto vidí... Ale výnimočne som dneska na to nedbala. Bola som len šťastná, že je konečne pri mne.

Zadívala som sa von oknom a ani neviem ako, pohltilo nás ticho. Ani jeden z nás nemal už viac čo povedať. Obdobie Temna na nás doľahlo a trhalo nás zvnútra. Oboch. Strach z neznáma mi vzal slová z pier. Hoci som bola vystrašená jednou vecou som si bola istá. A to som musela zo seba dostať von.

„Ani neznáš jako som rada, že ťa mám," zašepkala som. Dorsei ma pevnejšie zovrel v náručí a ja som si oprela hlavu o jeho hruď.

„Aj ja ťa mám rád," povedal. Cítila som, že sa usmial. Obaja sme cítili, že slová už nie sú viac potrebné.

   Nová kapitolka je konečne na svete...Dneska trošku pochmúrnejšia, ale i to patrí k príbehu. Dúfam, že vás stále baví čítať príbeh o Nerenian. Som rada za každú spätnú väzbu od vás. Či už je to hviezdička alebo komentár.

   Ako vždy mám pre vás pár otázok: Čo hovoríte na kapitolku? Čo si myslíte, že sa udeje v nasledujúcej? Ako sa zachová Nerenian a ako Dorsei, keď príde obdobie Svetla?

   Prajem pekný nedeľný večer, veľa síl do nadchádzajúceho týždňa.

   Nerre.