Nerenian - Ľadové srdce

1/11. Z posledných síl

   Musím utiecť!

Bežala som lesom najviac ako som mohla. Sneh bol asi dva lakte vysoký a veľmi ma spomaľoval. Musela som sa ním brodiť rýchlo. A to ma vysiľovalo.

Slzy mi padali po lícach a nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som ich zastaviť. Cítila som sa ponížená a oklamaná. Po celý ten čas som tomu verila a nič z toho nebola nikdy pravda.

Nenávidela ma! Vzdala sa ma!

Žena, o ktorej som si myslela, že sa ma vzdala, pretože musela, ale ľúbila ma, ma v skutočnosti nenávidela, preklínala a tvrdila, že som jej zničila život.

No čo bolo ešte horšie, bola som tým, čím som nikdy nechcela byť. Pankhartom. Ľavobočkom. Dieťaťom bez práva na meno a čistú krv. Dieťaťom, ktoré nesmelo mať Parthé.

Všetko čomu som odmala verila a dúfala, rozvial vietor doďaleka. Thedeo odfúkol svojimi slovami všetku moju nádej a mne neostalo nič.

Rýchlo som sa otočila. Nik za mnou, ale nebežal. Vydýchla som si a spomalila som. Už som si nemyslela, že Thedeo za mnou pobeží. Konečne sa ma zbavil a vytrestal ma dosť za môj vzdor. Pri spomienke na udalosti, ktoré sa odohrali pred nedávnom sa strach náhle vytratil. Ľad v mojom srdci sa roztopil a zachvátil ma hnev.

„Ták preto si mi o nej nechcela nič povedať!" zakričala som s hlavou vyvrátenou k nebu: „preto si mi zatajovala pravdu?! Skrývala ma?! Lebo som pankhart, naničhodník, dcéra poškvrnenej budúcej kráľovnej a prašivého sluhu!"

Hnev ako prišiel, tak i odišiel. Protikladné a seba zničujúce city mnou zmietali a ja som bola len akousi handrovou bábikou v ich rukách.

Dočerta s nimi!

„Dočerta s tebou, matka!" vykríkla som. No znelo to už skôr ako výkrik zúfalstva. Silnejšie som privrela viečka a snažila sa zastaviť slzy. Hoc som sa snažila, žiaľ bol väčší a ja slabšia. Zúfalstvo prevzalo opraty.

Má zmysel sa viacej mordovať? Neni ľahšie odísť k Tephe, veď už aj ták nič ani nikoho nemám...

V rukách som zvierala obhoreného dreveného koníka. Hračku, o ktorej som si celý čas myslela, že je od mojich rodičov, ktorí mi ju dali z lásky. No obaja ma nenávideli, nechceli ma.

Nenávidený pankhart.

Už som ani nedokázala plakať. Len som stála a spomínala:

„....si nikto! Pankhart,..."

„... Nikto ťa nemá rád!..."

„...Si ták slabá, úbohá,..."

„...kuknite na ňu ják vyzerá, mrzká je však vždycky nosí šatku...há, vlasy nemá, plešatá je..."

Spomínala som si na všetky mrzké nadávky, pohany, ktoré mi hovoril Thedeo, i deti v meste. Každé zaucho, každý buchnát.

„...Svet je krutí a ľudia zlí....musíš byť mocnejšia od nich..."

„...nepočúvaj ich, nevedia o čom hovoria..."

„...čo by si nezvládla, Žubrienka, len sa zapri..."

Spomienky na Tephine slová mi vlievali silu. Jej láskavé slová plné odhodlania a sily. Hoci som v hneve vykričala slová, ktorými mi ublížila, vážila som si ju, jej čas, ktorý mi venovala, roky, kedy ma vychovávala. Nesklamem ju. Budem taká ako ona.