Nerenian - Ľadové srdce

1/3. Rada nad zlato?

   Nová kapitolka na svete, dúfam, že sa vám bude páčiť. Ak sa necháte nejaký komentík alebo hviezdičky budem len a len rada. A Nerenian sa poteší tiež.

   K časti pridávam i mapku, keďže sa dneska pôjdeme pozrieť i do mesta Targhar.

    Príjemné čítanie...  

   

   Jemné kvapôčky potu mi stekali po tvári. Vzduch bol dusný a ťažký, pomedzi škáry dosiek prenikali zlatisté hviezdne lúče, ktoré sa jagali v šere stodoly. V ich žiare som videla poletujúci prach. Slama podo mnou ma pichala po tele a zdola sa ozývalo kotkodákanie sliepok. V rukách som zvierala moju najmilšiu hračku, malého dreveného koníka. Tak ako zvyčajne, i teraz som sa skrývala v kope sena pred Thedeovými zlými slovami. Toto miesto bolo už od nepamäti mojím útočiskom.

„Nevidel si Žubrienku?" začula som z dvora Tephin hlas. Naklonila som sa a zadívala sa cez väčšiu škáru von.

„Neznám ja, kde sa zas podela," odvrkol Thedeo, ktorý sa odniekiaľ vynoril a podišiel k Tephe. Ešte väčšmi som zovrela dreveného koníka. Ten tu bol so mnou od nepamäti, hračka, ktorú som isto-iste dostala od mojich rodičov. Žiaľ nikdy som ich nepoznala. Jediná vec, ktorá mi ich mohla pripomínať bol drobný kus vyrezaného dreva. Preto som naňho dávala pozor ako na poklad.

„Dievča, kde si?!" volala Tephe. S povzdychom som vzala koníka a ukryla ho do rohu stodoly a navŕšila naň slamu. Potom som sa zošmykla z obrovskej kopy sena, kde som doteraz ležala a zišla dole po vratkých schodoch, ktoré skuvíňali horšie ako mocný vietor v období Temna. Kým som vyšla na dvor, utrela som si spotenú tvár do zástery na mojej platenej sukni a otrepala zo seba slamu.

„Už som tuná Tephe," zvolala som. Kráčala som k Tephe, ktorá stála na dvore. Thedeo medzitým zmizol.

„Kukaj na seba jako vyzeráš. Utekaj sa umyť a ustroj sa, pôjdeme do mesta," prikázala mi: „ a poriadne si daj totu šatku, nech ti nevytŕčajú z nej vlasy jako ježkovi."

Hoci som nerada chodila do mesta, bez slova som urobila to, čo mi nakázala. Podišla som k sudu, ktorý sme mali pri stodole. V odraze som zbadala svoju špinavú tvár a šatku, spod ktorej mi vytŕčali snehovobiele vlasy. Umyla som si tvár i ruky a opravila si šatku, aby ani jeden vlások nevykúkal von. Chvíľu som sa dívala na svoj odraz.

„Nekukaj tám na seba a už aj hybaj sem!" volal na mňa Thedeo, ktorý stál pri stajni i s volom.

„Tuná podrž ho!" s týmito slovami mi dal do ruky lano a nechal ma tak. Zatiaľ šiel pripraviť drevený voz. Stála som pri volovi a dúfala, že sa nepohne z miesta. Vskutku som netúžila nechať sa vláčiť po dvore ako handrová bábika. Keď voz už stál pri plote, vzal mi lano z rúk a zapriahol vola do voza.