Nerenian - Ľadové srdce

2/5. Pohltená temnotou

    Táto cesta ma ubíjala. Celé týždne sme strávili neustálym napredovaním za naším cieľom. Vzdorovali sme všetkému. Nebezpečenstvu skrývajúcemu sa v tieňoch, divej zveri alebo zbojníkom ukrývajúcich sa v blízkosti odľahlejších ciest. Vzdorovali sme i nepriazni počasia.

Hoci nastalo obdobie Svetla, Otcovia akoby nám chceli vo výprave uškodiť. Silné dažde bičovali krajinu a spolu s roztápajúcim sa snehom zaplavovali okolie. Museli sme zmeniť smer cesty a ísť okolo mesta Targhar, pretože rieka Tarta zaplavila okolie a do mesta sa nedalo dostať. Vyhýbali sme sa rozbúreným tokom riek a celé dni sme sa brodili blatom, moknúc od dažďa. Vďaka tomuto nečasu sa nám cesta predĺžila o niekoľko dní.

Keď sme sa po namáhavom dni niekde ukryli, všetci sme boli do nitky premočení a uzimení. Broena už niekoľko dní trápil dusivý kašeľ, Calicó bola vyčerpaná a len sťažka zvládala celodenné putovanie. A ja?

Častokrát ma počas dňa bolela hlava. Keď bola bolesť najhoršia, chvíľami sa mi rozmazával zrak. Už štvrtý deň ma pálilo hrdlo. Ľutovala som, že som sa vybrala na takúto cestu. Cítila som sa zoslabnuto chvíľami až bezmocne. Nechávala som si to však pre seba. Nechcela som im spôsobovať problémy. Tých mali i bezo mňa dosť.

****

„Ešte trochu vydrž, už vidím domce!" zvolala Calicó, ktorá šla vedľa mňa a spolu s Broenom ma podopierali. Nebyť ich dvoch, nedokázala by som kráčať tak dlho. Hlava ma bolela, ostrá bolesť otupovala moje zmysly. Svet okolo mňa sa točil. Hrdlo som mala v samom ohni. Bola som slabá, premoknutá do nitky a uzimená. Triasla som sa.

„Vskutku nemôže putovať ďalej?" začula som Ghreorov hlboký hlas. Jedine on bojoval s krutým počasím vždy kráčal rovnako hrdo a bojovne. Nám ostatným sa zdalo, že ho nič nedokáže pokoriť. Dokázal celé dni kráčať, ale večer sa neponosoval. Mohol i celý deň moknúť, i tak sa večer netriasol zimou.

„Načisto si sa pomiatol?! Nevidíš ako vyzerá?! " vybuchla náhle Calicó. Všetci sme zastali. Calicó si prekryla ústa rukou. Bola v šoku.

Všetci sme sa netrpezlivo dívali na Ghreora a čakali, čo príde. No jedno bolo isté. Zúril. Ruky zatínal päsť, sánku mal zaťatú. Hoci búrka zúrila naokolo nás, tá v jeho očiach bola omnoho, omnoho horšia.

„Otče, už nikto z nás sa nemôže trmácať ďalej. Uchýľme sa tuná. V takomto počasí je to priveľmi nebezpečné a sme zmorení namáhavou cestou. I Dievča je na pokraji síl," prehovoril Broen a tým sa zastal nielen svojej matky, ale i mňa. Nestíhala som sa čudovať. Toto sa ešte nikdy nestalo.

Calicó bola vždycky tichá, svojho muža počúvala na slovo a neodporovala mu. Bola tichou, pokornou manželkou. A náhle sa takto vzoprela manželovi. Ghreor nespokojne mľaskol a zavrčal: „Len na jednu noc!"

Čakala nás ešte namáhavá cesta do kopca, na ktorom sa črtali domce.

„Vydrž Dievča, ešte kúsok!" povzbudila ma Calicó. Avšak prestala som veriť, že ta dôjdem. Zrak sa mi od bolesti rozmazával, nohy ma neposlúchali. Hlava bola priťažká. A viečka sa mi samé zatvárali.

„Rýchlejšie!" zvolal Broen. Ale bolo už neskoro. Náhle ma pohltila tma...

Ahojte! 

Áno ja viem, že som sa neozývala dlho a príbeh som nechala ležať ľadom. Narovinu toto bolo veľmi hektické obdobie a mala som čo robiť. Takže, preto je časť až po takej dlhej dobe. A áno je to veľmi kratučká časť, ale nebojte sa ďalšia bude o niečo dlhšia. 

Čo hovoríte na putujúcu skupinku? A čo si myslíte, že sa udeje ďalej? 

Ďakujem vám za všetku vašu podporu. Som za to veľmi rada. 

Nerre.