Nerenian - Ľadové srdce

1/4. Stráž si svoje tajomstvá

   „Dorsei, počkaj," volala som zadýchane naňho. Bežal hodný kus predo mnou a ja som už nevládala. Unavene som sa zvalila na zem a pošúchala si boľavý bok, hoci to bolelo.

„Čo to s tebou dneska je?" povedal, len čo sa vrátil za mnou.

„Nevládzem," usmiala som sa. Lúče hviezdy Quesse na nás dopadali a hladili nás. Dívali sme sa na mesto, ktoré sa rozprestieralo v jednom z údolí Belsových vrchov. Okolité kopce boli pokryté vysokou trávou a poľnými kvetmi, ktoré nám siahali až po pás. Dorsei sa posadil do trávy, ktorá ho zahalila. I ja som tak urobila.

„To sa ti nepodobá. Ty si vždycky jako víchor," vyhlásil a zasmial sa. Jeho smiech bol tak chytľavý. Hrude sa nám obom rýchlo dvíhali. Ľahol si a podoprel sa na lakťoch. Ja som sedela, ale vysoká tráva nás prevyšovala. Preto sme obaja boli schovaní pred zrakmi ostatných.

„Kebyže len tvoji rodičia znajú, kde ty pasieš tote kozy. Už by si sa toľko neusmievkoval," štuchla som doňho. Po očku som sa dívala k lesu, kde sa ich kozy spokojne pásli.

„Pššt. Veď budú napasené a to, že ich pasiem na náprotivnej strane rieky je drobnôstka," zaškeril sa a spýtal sa: „a tebe sa jáko podarilo ufrknúť z domu?"

„Tadhya [tadja] ma vyšikovala po vŕbové prútie. A zazrela som vaše kozy, ták som tu prifrčala."

„Ty si, ále potvora," povedal, na čo som ho hneď buchla do ramena. Nelenil a vrátil mi to. Ešte chvíľku sme sa klbčili.

„Nejeduj sa, Žubrienka," odvetil. Usmiala som sa. Tým bolo naše klbčenie zažehnané. Založil si ruky pod hlavu a spokojne sa vystrel na zemi.

„Bude mi chýbať hviezda Quesse. Za pár dní sú tuto oslavy Modrej Luny a potom sa Asmardath ponorí do tmy," hovoril to smutne. Vedela som, že nemá rád Obdobie Temna, ba ho nenávidí. Miloval teplé hviezdne dni, hoci boli poznačené každodennou ťažkou prácou.

Ľahla som si a oprela si hlavu o jeho hruď. Obaja sme sa dívali na modrú oblohu a mraky, ktoré boli už hustejšie a sivšie, než pred niekoľkými dňami. To všetko značilo príchod vlády Matky Ysmis.

„Ale i Obdobie Temna má svoje čaro," podotkla som. No Dorsei s mojou mienkou nesúhlasil.

„Jáko sa môžeš tešiť na Obdobie Temna. Veď všade je len sneh, ľad a zima. Príroda ákoby zomrela, ľudia musia prežiť z úbohej úrody. Tma sa zakráda na krajinu ták rýchlo a všetko zaraz pohltí. Jáko môžeš vidieť na tom čosi pekné?"

„Príroda je len ukrytá pod snehom, ktorý vietor roznáša doďaleka až vytvorí z drobných kryštálikov nádherné divadlo. Všetko je ták čisté a biele. Nič neruší totu krásu. Je v tom sila, mocná sila a tma nám ukazuje jako nad nami poľahky zvíťazí."

„Nikda som ja nestretol také dievča jáko ty, Žubrienka," zamrmlal Dorsei. Keď ma nazval menom, ktorým ma volala Tephe, potmehúdsky sa usmial.

„Že ja som ti to dakedy vyrapotala," odvrkla som. Zaspomínala som sa na okamih, keď ma Dorsei uprosil, aby som mu povedala svoje meno. Nechcel sa uspokojiť s tým, že sa volám Dievča. Tak som mu prezradilo meno, akým ma občas zvyknú volať. A odvtedy si ma doberá.

„Hybajme my už radšej za tými kozami. Lapať po meste ich teda nechcem."

Postavil sa a podal mi ruku. Nechytila som sa jej, ale postavila sa sama.

„Ty si ták zanovité dievča," potriasol s hlavou a uštipol ma do boku. Ihneď som zjojkla a on sa zamračil.

„Čo sa ti porobilo?" opýtal sa.

„Nestrachuj sa, to nič nebolo," zabrblala som. Zamračil sa ešte viac.

„Héj, kozy," zvolala som, keď som si všimla, že sa zrazu splašili. V duchu som za to ďakovala Otcom. Dorsei sa otočil a hneď sa za nimi rozbehol. A ja tiež, hoci pomalšie.

*****

   Vracala som sa k sadu i s plnou náručou prútia, ktoré sme spoločne nazbierali. Keď som vyšla z prítmia lesa, všimla som si ako sa Nigveraein otec, Golah, vracia z poľa i s najstarším synom Worahom a Thedeom. Na povoze ťahaného volom smerovali k našej usadlosti.

Rozbehla som sa kopcom hore a bežala za Tadhyou [tadjou]. Došla som domov kúsok pred chlapmi a Tadhyu s Nigvereaj a Tephe som našla sedieť na lavičke pri ich dome. Všetky tri zošívali kožušiny na blížiace sa Obdobie Temna. Popritom sa rozprávali.

„No konečne si prifrčala. Už som si myslela, že si sa zapatrošila v tom lese," zasmiala sa Tadhya, len čo ma zbadala.

„Ona sa tám nikda nestratí, veď tám je vždy, keď sa jej podarí ufujazdiť," zahundrala Tephe. Nikdy sa jej nevidelo, keď som chodila k rieke alebo do lesa.

„Daj to tuná do stodoly a dojdi semka, pomôžeš nám," povedala mi Tephe a ja som spravila ako mi nakázala. Už som chcela vyjsť von, keď som začula ako ženy vítali chlapov. Rozhodla som sa, že ostanem tu, kým sa nepoberú preč. Nechcela som sa pretŕčať pred Thedeom viac než to bolo nutné. Ešte stále som mala na pamäti nešťastné ráno: 

   „Čo si to zas porobila, ty bosorka jedna!" skríkol Thedeo, keď zbadal, že som rozliala vodu v stajni.

„Vedro mi vypadlo z rúk, bolo priťažké pre mňa," bránila som sa, krčiac sa v rohu. Chcela som sa všelijako ukryť pred ním, ale pred jeho hnevom nebolo kam zmiznúť.

„Nemehlo jedno. Pozri jako to tuná vyzerá! Bodaj by ťa Otcovia zniesli zo sveta, len samú neplechu stváraš," jedoval sa. Každé jeho slovo mi spôsobovalo ukrutnú bolesť. Ale i tak to bolo ešte dobré. Radšej nech si vybíja zlosť slovami než silou.

Zdvihol vedro a vyniesol ho von. Vydýchla som si. Nevšimol si neporiadok, ktorý som spôsobila nešťastnou náhodou včera v kurníku. O chvíľu sa však vrátil. Škaredo na mňa zagánil a skríkol: „Vyčisti to tuná, keď sa vrátim, nech je všetko nahotovené."

Už som dúfala, že odíde. Ale on zastal a z ničoho nič nakukol do kurníka.

Všetci Otcovia stojte pri mne, inak ma dnes ozaj znesie zo sveta! pomyslela som si prosebne.

„Ty pankhart jeden!" zvrieskol na mňa až som od ľaku podskočila. Srdce mi bilo ako splašené, keby mohlo vyskočilo by a utieklo, čo najďalej. A ja by som bežala hneď za ním.

„Čo si tám zas porobila za neplechu?!" Hrozivo sa blížil ku mne a ja som nemala kam ujsť. Bola som v pasci.

„J-ja som nech-chcela," koktala som strachom. Už bol odo mňa len kúsok a jeho mohutná postava sa týčila nado mnou ako samotný boh Xobum.

„Na výhovorky nesom ja zvedavý!" povedal a dal mi poriadne zaucho. Vyhŕkli mi slzy, ale snažila som sa ich potlačiť.

„Ešte dakedy budeš skúšať moje strpenie a dopadneš horšie, pľuha jedna!" zavrčal ako psohlavec na svoju obeť a sotil do mňa. Stratila som rovnováhu a bokom sa udrela o koryto. Zjojkla som. Thedeo odišiel preč. A ja som sedela na zemi a triasla sa bolesťou a strachom. I úbohé slzy vyhrali nado mnou.

Za čo ma trestáte Otcovia...

   Otriasla som sa nad spomienkou a nevdojak sa dotkla svojho boku. Už len pri dotyku som bolesťou zmraštila tvár. Vyhrnula som si košeľu a pozrela sa na nepeknú modrinu, ktorá mi ostala ako výstraha.

Čomu ma ták Thedeo neznáša?

„Dievča, hybaj sem!" zvolal Thedeo z dvora. Preľakla som sa a rýchlo košeľu zahrnula do sukne. Vyšla som von, kde našťastie všetci stáli, a tak Thedeov hnev bol ukrytý hlboko pod povrchom. Aspoň kým tu boli oni.

„Tuná som," prehovorila som potichu a podišla bližšie k nim.