Nerenian - Ľadové srdce

1/9. Zlomené srdcia

   Thedeo silne treskol dverami, keď odchádzal. Aspoň na malú chvíľku sa dnu dostal čistý vzduch, pretože izba bola plná štipľavého dymu, ktorý stúpal z ohniska. Nigverae sa chvíľu dívala na zatvorené dvere a čosi si zahundrala popod nos. Potom sa s povzdychom pustila zase do práce.

Medzi nimi už opäť lietali Idisine blesky. Od Tephinej smrti sa hádali často a mnohokrát kvôli maličkostiam. Zvláštne čo dokáže bolesť a smútok zo straty blízkeho, urobiť s ľuďmi...

Dnes je presne mesiac, čiže 32 dní, čo Tephe naposledy vydýchla. A odvtedy sa životy všetkých nás rúcali. Prázdne miesto, ktoré ostalo po nej zaplnil hlboký žiaľ a bolesť. A práve bolesť bola tá, ktorá nás robila slabými a bezmocnými. Naše duše zachvátil strach, akoby už hviezdne lúče nikdy nemali preniknúť cez tú tmu a Obdobie Temna na každého doľahlo hrozivejšie než kedykoľvek predtým. I ja som ho vnímala ako čiernu tmu, ktorá rozsieva smútok, beznádej, strach a smrť. Už som v temnote nevidela jej skrytú krásu.

„Kám si položila toten kôš s drevom?" opýtala sa ma nevrlo Nigverae a pretrhla tak moje myšlienky. Zdvihla som oči a pretrela si ich, pretože mi slzili a štípali od dymu.

„Jaký kôš? Ani slovkom si mi ho nepripomenula," odvetila som a opäť sklonila hlavu k šitiu, ktorého som sa poriadne nedotkla. Predvčerom sa Thedeo vrátil z lesa s roztrhaným oblečením a mne neostávalo nič iné ako to pozošívať.

„Čomu si dneska také nemehlo, ha?" durdila sa: „istotne som ti o ňom hovorila, už aj upaľuj poň a dones ho!" Prikázala mi bez toho, aby sa na mňa čo i len pozrela. Bez rečí som vstala. Nemalo zmysel jej odporovať.

Od Tephinej smrti bola Nigverae nevrlejšia a podráždenejšia. Na ostatných bola nemilá. Celú svoju pozornosť uprela na dieťa, ktoré rástlo v jej lone. Až sa mi zdalo, že všetku svoju lásku dávala dieťaťu a nám ostatným sa už neušlo. Dokonca ani Thedeovi, ktorý to neznášal veľmi dobre.

Prehodila som si cez seba kožušinu a vybrala sa von.

Dnes netradične vonku bolo pokojné počasie. Žiaden vietor, víchrica, či záveje snehu. Sneh jemne padal z ťažkých sivých mrakov. Inokedy by som v tom videla nádheru. Dnes sa mi z toho iba zježili chĺpky. Nevyzeralo to pokojne, ba hrozivo. Ako ticho pred búrkou. Mocnou búrkou.

Prešla som od domu ku stodole, kde som počula ako sa ktosi oháňa sekerou a rúbe drevo. Hneď som vedela, kto tam je. Thedeo sa snažil utiecť pred bolesťou a nezhodami práve robotou. Buď bol až do zotmenia v lese spolu s Golahom, alebo zvážal drevo do dediny, kde ho predával a keď v lese nebol, robil okolo dobytka alebo v stodole rúbal drevo.

Bola som rada, že sa doma zdržiaval menej. Bolo ľahšie vypočuť si ponosy a hromženie od Nigverae, ktorá ma v návale hnevu občas udrela, než nechávať sa biť a preklínať od neho. Nigverae bola oproti nemu ako letný vánok bohyne Naully, matke vzduchu. Za to Thedeo bol hrozivý a nebezpečný.

Otvorila som drevenú závoru a vošla dnu. Spolu so mnou sa vovalil i studený vzduch, ktorý si však Thedeo v zápale práce nevšimol. Ako som ho videla mocne sa oháňať sekerou, striasla som sa. A hoci som nemala dôvod, predstavila som si ako sa Thedeo oháňa so sekerou rovno na mňa. Hrôza, ktorá sa ma zmocnila bola nepredstaviteľná. Keď obrovskou silou buchol klinom do dreveného kláta a drevo sa roztrieštilo, podskočila som od ľaku až som myslela, že sa vrátim naspäť do domu a viac tu nevkročím. Strach sa ma zmocnil a mal ma v hrsti.

Náhle prestal a otočil sa na mňa. Hneď som sa spamätala, keď sa na mňa nepekne zamračil. Isto si všimol hrôzu, ktorá kričala z mojej tváre, hoci som nevydala ani slovko. Prestala som naňho zízať. Ostal ticho, chvíľu sa nepohol. Sklonila som hlavu. No vzduchom už opäť zasvišťala sekera. Vydýchla som si, vzala prútený kôš, ktorý bol vedľa poukladaného dreva a nabrala doň triesky i drevá, ktoré tam boli a pratala sa preč.