Nechcená

Kapitola ŠTVRTÁ

Potom, čo odtiaľ odišiel ten vysoký čiernovlasý chalan, sa moje čítanie zahĺbilo tak veľmi, že ma z neho vytrhla až Nova. Prišla do izby ako veľká voda a pritiahla so sebou trocha života a dobrej nálady. "Už som myslela, že ťa ani neuvidím." Povedala hneď ako vošla dnu. Pokročila som plecami. V kúpeľni som bola dlho. Mala som jednu zo svojich ťažších chvíľ, kedy som chcela jednoducho zmiznúť. "Dobre. Ujasnime si pár vecí. Pokiaľ spolu máme vychádzať, musíš sa viac zapájať." Postavila sa priamo predo mňa a vzala mi knihu z ruky. Prečítala si názov, zdvihla obočie a odložila ju na moju poličku. "Zapájať?" Zdvihla som obočie. "Áno." Prikývla. "Vieš, tak ako keď si so svojimi priateľmi. Pri nich určite nie si vždy ticho." Založila si ruky v bok. "No... Uhm... Nemala som ešte žiadnych priateľov." Mykla som plecom a pozrela von oknom.

"Ako to?" Nedôverčivo sa opýtala. Povzdychla som si a pozrela na ňu. Nevedela som, či jej to chcem povedať, no vyzerala ako niekto, kto tajomstvá druhých nepúšťa von ako rádio. Zároveň som sa aj celkom bála. Čo ak je rovnako povrchná ako všetci ostatní z môjho okolia? Na takých ľudí mám šťastie. "Nuž... Som z detského domova. Moji rodičia sú mŕtvy. Vlastne celá moja rodina. Ostala som iba ja. Bohužiaľ. Nemám peniaze, preto pracujem a beriem každú prácu, do ktorej ma príjmu, keďže nemám osemnásť. Neviem akým zázrakom sa mi podarilo dostať z domova, no keďže som chcela študovať a dostala som štipendium, na ktoré si aj tak musím ešte zarábať, keďže to nepokrýva všetky moje náklady, pustili ma z decáku. Momentálne o mne nevedia nič, ale to je hádam jedno, keďže čo nevidieť mám osemnásť. Práca a škola ma vyťažujú na toľko, že nemám žiaden voľný čas. Väčšina ľudí, ktorých poznám ma kvôli tomuto hneď odsúdi, keďže tá škola je naozaj prestížna a ja som tam ako... Odpad." Pozrela som na podlahu. Nemala som to hovoriť.

"Oh.. No.. Ja nerobím žiadne rozdiely. Stačí nebyť idiot." Mykla plecom a ja som na ňu nedôverčivo hľadela. "Myslíš to vážne?" Opýtala som sa a zamračila sa. Prikývla. Postavila som sa. "Dobre. Tak... Čo keby sme začali obhliadkou internátu?" Navrhla som. Aj tak som to tu potrebovala prejsť a sama by som sa tu určite stratila. "Samozrejme. Je to tu dosť veľké, takže to zaberie celkom dosť času." Skonštatovala napokon. "Toto sú tvoje kľúče. Radšej ich nos vždy so sebou. Inak by si musela nájsť mňa alebo môjho brata." Hodila mi do rúk kľúče. Na moje prekvapenie, aj keď by ma to už nemalo prekvapovať, kľúče boli celé čierne. Prikývla som a strčila si dva kľúče do vrecka od kraťasov. Vyšli sme na chodbu, ktorá bola rovnako dlhá na obe strany. Počkala som, kým Nova zamkne a potom sme spolu išli doprava. Bolo jedno kadiaľ by sme išli. schody sú vraj po oboch stranách.

"Keď si tu nebola, bol tu za tebou nejaký chalan." Povedala som po pár minútach. "To naozaj?" Opýtala sa, aj keď neznela prekvapene. Prikývla som a pozrela na dvere pred seba. "Toto je herňa. Tu sa stretávame, keď nás je viac alebo si jednoducho chceme zahrať nejaké hry. Je tam stolný futbal, hokej.. Mal by tam byť aj pingpong a rôzne iné blbosti. Je tam aj viac herných konzol, takže ak by si sa nudila, môžeme sa zahrať." Povytiahla kútik úst. Úsmev som jej opätovala. "Ešte nikdy som nehrala nič z toho, čo si práve vymenovala. Tam, kde som vyrastala nič také nebolo. Plus, často ma presúvali z jedného domova do druhého." Pokrčila som plecami, keď sme išli ďalej. Nova náhle zmenila tému. Asi vedela, ako nerada rozprávam a mojich démonoch.

"Ako vyzeral ten, čo za mnou prišiel?" Pozrela na mňa so zdvihnutým obočím. "Nuž... Vysoký, čiernovlasý.. Mal zelené oči. Samý sval.." Pousmiala som sa pri jeho spomienke. "Dawson?" Odfrkla si. Prekvapene som na ňu pozrela. "Čo tak pozeráš? Je to debil. Mám s ním pracovať na privítaní nových študentov. Máme to príkazom, no ja sa z toho nejako vyvlečiem. Dúfajme... A dám ti jednu radu, drž sa od neho čo najďalej. Je to magnet na problémy. Väčší ako Mitch a to už je niečo." Vážne prikývla. Trhlo mi kútikmi pier.

Chcela som zmeniť tému, takže som prešla na niečo, čo mi už raz okrajovo spomínala. "Uhm... A ten Jack?" Povedala som a jeho meno nechala niesť vo vzduchu. "Jack." Jeho meno povedala akoby bol najväčšie svinstvo na svete. "Je to ten najväčší magor, akého som stretla. Ublížil mojej láske. To mu nikdy neodpustím." Povedala a zotrela si z oka imaginárnu slzu. "Láska? Ty niekoho máš?" Naklonila som hlavu ma stranu a zvedavo sa opýtala. Uškrnula sa. "Moja jediná láska je moje milované autíčko. S Jackom sme mali preteky. Chcel mi dokázať, že je lepší ako ja a aby to dosiahol, spravil osudovú chybu. Snažil sa ma vytlačiť z cesty. Surovo do mňa vrazil akoby sme boli na kolotoči v hračkárskych autíčkach a nie na asfaltovej ceste v reálnych autách. Tomu idiotovi sa nakoniec podarilo vytlačiť ma preč. Vrazila som priamo do stromu a bolo šťastie, že som žila. Bastard... No čo už... Aj tak som bola prvá. Do toho stromu som nabúrala až za cieľovou čiarou." Mykla plecom a ja som sa zasmiala. "No... Aspoň si vyhrala." Usmiala som sa.

Nova mi potom ukázala jedáleň, kam by som mala chodiť na raňajky, obed a večeru. No vraj tam nevaria o nič lepšie ako v ktorejkoľvek školskej jedálni. Rozhodla som sa, že ju aj tak budem navštevovať. Po prvé, nebola som nijako extra vyberavá a po druhé, nemala som peniaze aby som chodila jesť niekam inam. S mojim odchodom som prišla o všetky príjmy, ktoré som mala. Žiadna práca, žiadne peniaze. Možno by som asi ale mohla nájsť niečo v tomto meste. Aj keď neviem, ako to budem potom stíhať. Táto škola by mala byť ťažká a to nie len učivom. Bola časovo náročná a ja som dúfala, že to zvládnem. Musela som sa naplno venovať škole. Koniec koncov, nechcela som sklamať rodičov. Viem, že sú.. Preč. Ale to nemenilo nič na tom, že som chcela aby boli ma mňa hrdý. Nova ma znova dokázala odpútať od mojich pochmúrnych myšlienok. Prinútila ma ísť do herne medzi neznámych ľudí a zahrať si s ňou pingpong. Po dlhom čase som sa naozaj smiala a bola šťastná. Ak by to tak bolo ďalej, mohla som vyštudovať školu, mať priateľov a byť šťastná. No nič netrvá večne.