Nechcená

Kapitola ŠESTNÁSTA

O tri mesiace neskôr...

Prehodila som cez seba bundu a bežala k dverám. Ešte raz som sa pozrela, či som si so sebou vzala všetko. Skontrolovala som si vrecká, prezrela izbu pohľadom a v duchu prikývla. Potom som rýchlo prešla k schodom, ktoré ma delili od Dawsona, ktorý na mňa čakal pred internátom. Hneď ako som vyšla zadýchaná z dverí, našla som ho stáť opretého o dvere auta. Hneď ako si ma všimol, sa žiarivo usmial a ja som sa zhlboka nadýchla. Počkal, kým som prišla až k nemu a potom ma objal jednou rukou okolo pása. Pôsobil uvoľnene, netrápil sa, bral nás dvoch ako niečo, čo má byť spolu. Ja som narozdiel od neho nebola tak sebaistá, nebola som uvoľnená ale napätá a rozhodne som sa zaťažovala tým, či sa mi dvaja hodíme k sebe. "Ahoj." Pozdravila som ho nesmelo. On ako odpoveď použil svoje pery, ktoré priložil k tým mojim. Usmiala som sa do bozku a objala ho okolo krku. Moje pochybnosti boli razom preč. Robil ma sebaistou, aj keď vždy chvíľu trvalo, urovnať si svoje pocity. Snažila som sa nemyslieť dopredu a brať všetko tak, ako to je. Brala som súčasnosť, nie budúcnosť.

Asi preto sa veci majú tak, ako sa majú...

S Dawsonom sme spolu už nejaký ten čas. Po tej tragickej udalosti sme sa s veľmi zblížili. Trávili sme spolu všetok voľný čas a ten prvý týždeň sa odo mňa ani len nepohol. Odmietal ma nechať samú. Stále pozeral na Darrena krivým pohľadom a podozrieval ho. V tom sa nezmenilo nič. Tí dvaja sa zrejme nemali veľmi v láske a mne stále ostávalo záhadou, prečo. Narozdiel od Dawsona ja som si stále stála za tým, že je Darren nevinný. Jednoducho som odmietala prijať myšlienku, aby bol niečoho tak krutého schopný. Aj to málo, čo som s ním zažila ma usvedčilo v tom, že je to dobrý človek. Preto to musel urobiť niekto iný, kto bol určite bezcitný a neriadil sa žiadnymi morálnymi zásadami. Bohužiaľ jej vraha nenašli ani za tak dlhý čas, takže ten netvor ešte stále beží voľne po svete a dokopy nedokázali zistiť nič, čo by ich aspoň priblížilo k chyteniu vraha. Jediné čo sa dozvedeli bolo to, že Novu mučili, a to nie len fyzicky ale aj mágiou, čo bolo ešte horšie. Dawson doslova vybuchol, keď mi to vyšetrovateľ prezradil. Bol naňho nahnevaný a to je ešte slabé slovo. Zúril a na môj veru, ak by som tam nebola, niekomu by aj ublížil. Najskôr by jeho päsť skončila v tvári toho vyšetrovateľa, ale to by ničomu nepomohlo. Iba by si urobil problémy a ja by som stále vedela o tom, čo jej urobili. Myšlienku mal však peknú. Vraj som mala už dosť tragickú traumu, ktorej sa nikdy nezbavím, preto naozaj dúfal, že to predo mnou zataja. Stačilo mi, že som ju tam musela vidieť, takže mal pravdu. Nepotrebovala som vedieť, ako veľmi trpela. Nechcela som na to znova myslieť. Potrebovala som dúfať, že je na lepšom mieste a už viac necíti žiadnu bolesť, či už psychickú alebo fyzickú. Ibaže v ten deň to na mňa znova dopadlo. Myslela som na Novu a jej brata. Ani som nechcela pomyslieť, aké ťažké to musí mať on. Znova som plakala a nedokázala prestať. Užieral ma pocit viny, straty a hádam som plakala aj za Mitcha. Bol to už mesiac po jej smrti a Dawson bol v ten večer znova so mnou. A vtedy sa to stalo. Prvýkrát ma pobozkal.

Jednoduchý čin, ktorý ma prinútil prestať. Možno ani netušil, čo robí. Chcel aby som prestala myslieť na Novu a to sa mu aj podarilo. Moja myseľ sa nedokázala sústrediť na nič iné, len na jeho sladké pery, ktoré boli na malý okamih na tých mojich. Jeho horký dych bolo cítiť po mentole a jeho bozky po škorici. Bolo to zvláštne, no páčilo sa mi to. Jeho jemný dotyk pier vo mne vyvolával zvláštny pocit pokoja a bezpečia. Ten hrejivý pocit, ktorý sa šíril mojim telom som si ihneď zamilovala. Bol to môj prvý bozk v živote. Dawson určite netušil, čo tým jedným nevinným bozkom spôsobí.

Odvtedy sme boli spolu. Trávili sme všetok voľný čas spolu a všetky predmety, ktoré sme mali spoločné sme trávili v svojej blízkosti, aj keď tých predmetov nebolo veľa. Ešte ten večer, kedy som od neho dostala svoj prvý, historický bozk, ma Dawson požiadal, či nebudem jeho dievča. Bolo to tak sladké a romantické. Nekecám... Ten jeho milý výraz, nádej v očiach, široký úsmev.. Musím priznať, že Dawson bol stelesnenie vysnívaného priateľa každej ženy. Bol milý, pozorný, mal dokonale sexy telo. Vlasy, z ktorý som nemohla odtrhnúť ruky. Oči, ktoré ma vždy hypnotizovali a pozerali na mňa s takým očarením.. Jeho srdce bolo čisté a láskavé, plné optimizmu a dobrej nálady, ktorá sa prenášala závratnou rýchlosťou na každého v jeho okolí. Jeho vzhľad bol dokonalosť sama o sebe. Samý sval, pevné telo.. Tehličky, ktoré zdobili jeho brucho boli priam na zožratie. Nepýtajte sa ma, ako to viem. Jedným slovom, bol dokonalý. Nebola na ňom ani jedna chyba či už na tele alebo na duši a to ma občas štvalo. Nemohla som prísť na to, prečo so mnou je. Ak by som našla co i len jednu jedinú malú chybičku, náš vzťah by bol ešte lepší. Takto som odmietala prijať fakt, že by bol so mnou vďaka môjmu šarmu, no nechcela som myslieť ani na to, že by bolo mnou iba zo súcitu. Preto som sa vždy snažila myslieť na niečo iné. Ako napríklad na jeho široký úsmev a pery, ktoré boli práve na tých mojich.