Nechcená

Kapitola TRINÁSTA

Venované cookies-lover
***

Celý týždeň sa niesol v podobnom duchu ako začiatok týždňa. O Nove sme nemali žiadne nové správy. V škole sa už stihlo rozniesť, že utiekla. Bolo z toho veľké haló. Na konci týždňa, v piatok po vyučovaní si mňa a Mitcha zavolal do riaditeľne riaditeľ. Bol to dlhý rozhovor, na ktorý sme sa s Mitchom vopred pripravili. Rozprával on a dával si pozor, aby nespomenul niečo, čo jej mohlo priťažiť. Riaditeľ sa potom začal pýtať mňa, no boli sme naozaj dobre pripravený. Ani som nevedela, prečo nás tak vypočúvajú. Bolo to naozaj príšerné. Museli sme obaja klamať a vymýšľať si. Nakoniec keď sa riaditeľ opýtal na to, prečo by asi tak mohla utiecť, zvládlo ticho. S Mitchom sme na seba pozreli a nič nepovedali.

"Takže naozaj neviete, prečo ušla? Pochopte ako riaditeľ mám za vás všetkých určitú zodpovednosť." Povedal akoby nás chcel prinútiť k rozhovoru. Mitch už išiel niečo povedať, keď som mu skočila do reči. "Zlomené srdce." Povedala som a Mitch na mňa prekvapene pozrel ako aj riaditeľ. Zdá sa, že mi neverili. Ani jeden z nich. "Slečna Vekta. Podľa čoho usudzujete, že to bolo kvôli tomu? Ako poznám našu Novu, určite by jej nedokázal nikto ublížiť takýmto spôsobom." Povedal riaditeľ a ja som si povzdychla. "Vite, pán riaditeľ. Nova prišla o svoje milované auto. Muselo sa dať do servisu. To je to to, čo jej zlomilo srdce. Vraj na jej auto v tomto meste ani v okolí nemajú potrebnú súčiastku alebo niečo také. Na internete si začala hľadať, kde by tú potrebnú súčiastku mohli mať. Hovorila o tom iba raz, no takým spôsobom... Myslím... Možno naozaj išla len niekam do servisu po niečo na jej auto. Veď sami viete, ako rada porušuje pravidlá, takže odišla bez slova." Povedala som na vysvetlenie.

Fu... Muselo sa uznať, že si viem celkom rýchlo vymýšľať. Mohla by zo mňa byť celkom dobrá klamárka, aj keď klamstvá veľmi v láske nemám.

"Kiara má pravdu. Nova by pre svoju lásku spravila čokoľvek. A tou láskou bolo jej auto. Dáva to zmysel. Hlavne ak k tomu pripočítame jej výstrednosť. Určite si nejakou magickou formulou zbalila všetky svoje veci. Som si istý, že sa týmto chce pomstiť mne. Prinútiť ma báť sa o ňu alebo niečo také.." Povedal Mitch a zamračil sa. Rukou si vošiel do vlasov, akoby rozmýšľal nad vlastnými slovami. Bola som si istá, že to čo sme práve povedali sa zdalo obom ako to najlepšie riešenie. V duchu som začala dúfať, že máme pravdu. Bol to výstrel na slepo, no vždy lepší ako žiaden. Takto sme ten dusený strach a nepokoj v sebe mohli aspoň nejako zmierniť.

"Fajn. Vezmem vaše vysvetlenie, no ak sa do ďalšieho týždňa nevráti... Budeme musieť začať s oficiálnym pátraním. Momentálne ju hľadáme bez toho aby o tom vedela verejnosť. A vy dvaja, dávajte si pozor." Na oboch sa pozrel pohľadom, ktorý mal byť zrejme desivý. "A teraz choďte. Sám mám ešte nejakú prácu." Zamrmlal si popod nos a postavil sa. Otočil sa nám chrbtom a odišiel do zadnej časti riaditeľne, kde bolo množstvo kníh a kadejakých iných vecí. Mitch ma potiahol za ruku a ja som bola nútená ísť za ním. Riaditeľňa sa nachádzala na najvyššom poschodí školy. Zrejme aby mal riaditeľ dobrý výhľad na celý areál školy, ktorý bolo z jeho obrovského okná vidno.

"Myslíš, že by mohlo byť naše tvrdenie pravdivé?" Opýtala som sa Mitcha, keď som bežala za ním dole po schodoch. Bol naozaj rýchly, to sa muselo uznať. "Neviem, Kiara. Aj keby sme si to obaja veľmi želali, sama veľmi dobre vieš, že je to iba zbožné želanie, ktoré nebude vypočuté. Nova je príliš komplikovaná osoba. Aj na Vektarijanku je dosť záhadná. Nikdy nemôžeš vedieť, čo sa v jej hlave udeje. Je pravda, že to súvisí s naším otcom a ak by nebol urobil, čo urobil... Myslím, že ani jeden z nás by dnes nebol taký aký je." Povedal Mitch a z jeho hlasu som vypočula, že už viac nepovie ani slovo. Bola som zvedavá, čo myslel tým, že urobil ich otec, ale už som sa viac neodvážila opýtať sa ho. Bol zamyslený a takmer nevnímal ani moju prítomnosť. Stále ma držal za ruku a ťahal za sebou ako malé dieťa. Takmer so mnou vrazil do dverí, keďže si neuvedomil, že ma stále drží. Zamrmlal ospravedlnenie a opýtal sa tichú otázku, na ktorú som odpovedala záporne. Často ma zo školy bral k internátu, keďže to mal cestou domov a obaja sme niektoré dni končili v rovnakú hodinu. Dnes sme však obaja potrebovali byť sami. Aspoň on, potreboval byť sám. Možno to nedával patrične najavo, no bál sa o svoju sestru. Bolo to neuveriteľné, no mal ju rád a bola som si istá, že aj ona jeho.