Nechcená

Kapitola SIEDMA

V schránke som našla malú knižku. Obrovská takmer prázdna schránka s malou červenou knižkou uprostred. Toto mi tu zanechali moji rodičia. Prešla som si rukami po tvári a zhlboka sa nadýchla. Nemala som odvahu vziať tú malú knižku do rúk. Ruky sa mi triasli, keď som k tej červenej knižke natiahla ruku. Mala som strach. Netušila som, čo v nej mohlo byť. Môj strach pramenil v bolesti, ktorú som prežívala keď som videla ich smrť. A zrazu som mala niečo, čo mi nechali. Vzala som knižku do ruky a otvorila ju na prvej strane.

Ihneď z nej vypadla fotografia, na ktorej som bola ja s rodičmi. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Mala som na sebe čierne čipkované šaty po kolená, ktoré ma robili väčšinou ako som v skutočnosti bola. Na nohách som mala čierne balerínky s mašličkami a vlasy zopnuté do dvoch malých copíkov po stranách hlavy. Musela som uznať, bola som nádherná. Takmer som sa nespoznala. Na tvári som mala šťastný úsmev, ktorý bolo vidno v mojich očiach. Po mojej ľavej strane stála moja mama. Cez slzy som sa usmiala. Mala na sebe smaragdovo zelené šaty dlhé pod kolená. Rukávy zdobili volániky, na rukách mala biele rukavice a v očiach láskavý pohľad. Ruky mala pred sebou zopnuté rovnako ako ja a jej blond vlasy boli upravené v zložitom drdole. Po mojej pravej strane stál môj otec, ktorý mal na sebe čierny oblek s čiernou košeľu, ktorá mala prvé tri gombíky rozopnuté. Ruky mal za sebou a jeho čierne vlasy boli rozhádzané na každú stranu a aj tak vyzeral dokonalo upravene. Mal čierne oči. Moja mama ich mala zelené a ja ružové s fialovým orámovaním. Mala som svetlo ružové vlasy tak ako aj teraz, no na fotke boli oveľa kratšie, než ich mám v súčasnosti. Vyzerali sme ako šťastná rodina a ja som vedela, že táto fotka bola zhotovená krátko pred tým, než boli obaja chladnokrvne zavraždený. Na fotke vzadu v rohu stál totiž dátum.

Rýchlo som fotku vložila naspäť do knižky a otočila sa na odchod. Práve teraz som nedokázala nájsť silu, pozrieť na obsah malej červenej knižky. Vonku ma čakal Ivan, tak ako povedal. Pri pohľade na mňa sa smutne usmial a odišiel do miestnosti upratať schránku. Bez slova som odišla do hlavnej miestnosti banky a našla Dawsona, ktorý stál opretý o jeden zo stĺpov, ktorý tu bol. Hneď ako ma zbadal, odrazil sa od stĺpa a vykročil ku mne. Bez slova na objal. Práve teraz som bola šťastná, že som pri sebe mala nejakú osobu, o ktorú som sa mohla oprieť. Na druhej strane som však nechcela cítiť bolesť z nečijej straty. Ani s Novou by som sa nemala priateliť. Mala by som nejako prestrihnúť tú priateľskú niť ešte na začiatku, aj keď to bude ťažké už teraz. Nova mala vzhľad drsnej rebelky, novo vnútri to bola milá osoba, ktorá milovala akčný život a dušou bola spriaznená s medúzou. Bola priateľská, milá a istým spôsobom dobrá. Iba ste to v nej museli vidieť. Keď sme išli po chodbách internátu, budila rešpekt a strach. Ľudia pred ňou uhýbali, hádzali na ňu obdivné pohľady. Bolo vidieť, že ju niektorí mali v zuboch, no neodvážili sa jej pozrieť ani len do očí. Nova bola presný opak mňa. Bola hrdá, sebaistá.. Mala značné sebavedomie a ego, ktoré zaberalo celú miestnosť, v ktorej sa práve nachádzala. A aj napriek tomu som si ju obľúbila. V jej vnútri bol plamienok, ktorý z nej robil dobrú bytosť. Jej bojovná povaha jej nedovolila nikdy sa vzdať. To som na nej obdivovala.

Ach.. Dočerta!

Nova sa mi už stihla dostať riadne pod kožu. Ako sa poznám, budem sa zahrávať s ohňom. Nevzdám sa jedinej priateľky, ktorú mám. Nikdy.

"Ďakujem, Dawson." Povedala chrapľavým a uplakaným hlasom. Nebolo mi vôbec príjemné, že ma vidí práve takto, ale nemohla som s tým nič urobiť. Slzy už boli na mojej tvári a aj keby som ich zotrela, moje uplakané oči by ma aj tak prezradili. "Nemáš za čo. Iba ma mrzí, že si si tým musela prejsť sama. Mal som tam byť pri tebe." Povedal pevne a presvedčivo. Jeho prenikavý pohľad ma dostával do slepej uličky. Nepáčilo sa mi, ako vie so mnou ľahko zamávať. "Vieš, že by ťa Ivan aj tak dnu so mnou nepustil. Hneď to zatrhol. A ak mám byť úprimná, nechcela som ťa tam." Povedala som, no keď som viedla jeho pohľad, musela som rýchlo niečo dodať. "Si pre mňa predsa cudzí chlap! Poznám ťa ani nie jeden deň! Nemôžem uveriť, že sa s tebou dokonca objímam!" Povedala som na oko zhrozene a ihneď ho pustila. Ruku, v ktorej som nemala žiadne papiere a ani knižku, som si priložila na srdce a spravila pár krovov vzad. Dawson sa ihneď zasmial. "Dobre. Chápem..." Prikývol s úsmevom a otočil sa na odchod. Hneď som sa k nemu pridala.

Kým sme sa dostali pred budovu, prešla necelá jedna minúta. Za tak krátky čas som nemala možnosť vymyslieť nejakú dobrú výhovorku prečo s ním nikam nepôjdem, takže som sa rozhodla byť úprimná. "Dnes nikam nepôjdem, Dawson. Naozaj sa necítim na to, aby som bola pri cudzích ľuďoch.. A vôbec! Chcem byť sama. Práve teraz sa necítim na nijakú spoločnosť. Takže prepáč... Ospravedlň sa za mňa Nove, prosím." Povedala som a to bez toho, aby som nejako začala koktať. Keď som plakala, mala som tendenciu zajakávať sa aj keď už po plaču nebolo ani stopy. Vždy som sa cítila slabá a zraniteľná. Tak ako teraz. Nechcela som, aby ma takto niekto videl. Nie niekto, koho budem najskôr často stretávať. Dawson vyzeral prekvapene, no prikývol a okrem pozdravu nepovedal nič. Bola som za to rada. Momentálne som potrebovala byť sama so svojimi myšlienkami a knihou, ktorú som mala v rukách. Bolo to to jediné, čo ma naozaj zaujímalo.

Prešla som pomalou chôdzou až do nejakého parku. Bolo tam nádherne. Všade zeleň, slnečné lúče, fontána a deti, ktoré sa bláznili všade okolo. Bol tu pokoj a mier. Ticho pretínal decký smiech a krik. Chcela som si sem na chvíľu sadnúť a uvoľniť sa, no bolo tu napriek všetkej tej nádherne priveľa ľudí. Znova som sa dala do chôdzi a dúfala, že nájdem nejaké iné vhodné miesto, kam by som sa vedela zložiť so svojimi myšlienkami a vnútorným bojom, ktorý sa vo mne odohrával. Moji rodičia boli pre mňa vždy záhadou. Milovala som ich aj napriek tomu, že smiech nepoznala. Tie štyri roky života sa počítať nedali. Nemala som šancu spoznať ich. Nevedela som, aký boli, ale teraz som mala aspoň malú šancu, keďže mi nechali malú červenú knižku. Iba som dúfala, že tam bude niečo aj o nich.

Naproti parku bola malá kaviareň, ktorá sa volala u Boba. Vyzeralo to ako rodinný podnik, ktorý nebol určený pre tú najnižšiu vrstvu. Rozhodne tam neboli žiadny opití či už zdrogovaní ľudia. Už zvonku vyzeral podnik upravený, čistý, nezanedbaný a s dobrou spoločnosťou. Nemala som strach vkročiť dnu, ako to bývalo v bare, kde som pracovala. Pri vstupe mi do nosa udrela aróma kávy, čaju a čerstvého pečiva. Vyzeralo to tu útulne a ako doma. Aspoň som si myslela, že by to malo takto nádherne doma vyzerať. Môj domov za posledné roky, cez ktoré som študovala na strednej škole a žila vo vlastnom byte namiesto internátu sa domovom nazvať nedal. Necítila som sa tam bezpečne, chránená a už vôbec čie milovaná, keďže som žila sama. Sama... Od svojich štyroch rokov som bola úplne sama. Nemala som nikoho a nič. A zradu sa to všetko otočilo a ja som mala okolo seba ľudí, ktorých by sa dalo nazvať priateľmi. Desilo ma to. Keď som niečo pokazila, ublížila som iba sebe. Takto som mohla ublížiť niekomu ďalšiemu a stratiť ich. Moja myseľ odmietala prijať fakt, že by mi mal ublížiť ešte niekto ďalší. Alebo to som si aspoň nahovárala, keďže väčší strach som mala z toho, že by som im ublížila ja..

Sadla som si do rohu miestnosti, odkiaľ som mala výhľad na celý podnik. Bolo tu tak pekne, až som nemala ani tú najmenšiu chuť odísť. Keď som sa okolo seba obzrela, všade som videla príjemných ľudí, ktorí mali na tvári úsmevy a o niečom horlivo diskutovali. Našla som tu aj niekoľko zaľúbených párov, ktorí mali k sebe viditeľne blízko. Vedela som, že ja také niečo nikdy nezažijem. Viem, že nikomu nedovolím aby sa dostal ku mne až tak blízko. Naokolo bola príjemná atmosféra, ktorá dávala dojem rodinného podniku. Pri pulte bol postarší pán, ktorý mal na tvári milý úsmev a vľúdne pozeral po miestnosti. Na vysačke, ktorú mal na sebe pripnutú stalo meno Bob. Najskôr to bol majiteľ kaviarne. Skôr ako si ho však stihla lepšie obzrieť, prišla ku mne čašníčka, ktorá mala rovnako príjemný úsmev.

"Čo vám ponúknem?" Opýtala sa ma a vytiahla si malý poznámkový blok a pero. Zaskočene som na ňu pozrela. "No.. Ja.. Teda.." Začala som najtrápnejšie ako sa len dalo. Dievča sa zasmialo. "Môžem vám ponúknuť naše domáce limonády. V takejto horúčke by isto bodlo vhod niečo studené." Povedala s úsmevom. "Ďakujem. Dám si teda, ak máte jahodovú." Povedala som, dievča prikývlo a už jej nebolo. Ak si aj všimla moje uplakané oči, nedala na sebe nič poznať. Bola som za to rada. O malú chvíľu mi priniesla moju objednávku a ja som sa mohla plne venovať malej červenej knižke. Znova som sa obzrela okolo seba. Chcela som mať istotu, že ma nikto nesleduje a ja mám ako také súkromie. Keď som si bola stopercentne istá, že na mne nevisia žiadne pohľady, otvorila som knižku.

Znova som narazila na fotografiu, ktorá vyvolala tok spomienok. Teraz som ju však ignorovala a otočila stranu. Ihneď mi do očí udrelo úhľadné písmo zdobené rôznymi okrasnými vzormi. Zatajila som dych. Ihneď som sa pustila do čítania prvých riadkov..