Nechcená

Kapitola DVADSIATA DRUHÁ

"Ešte jedno slovo, ty malá mrcha a budeš ľutovať, že si sa vôbec narodila." Povedal muž, ktorý ma držal. Jeho prízvuk som nevedela identifikovať. Vedela som, že som ho už niekde počula, ale nemohla som si spomenúť kde presne. Jeho slová ma zamrazili ako by mnou hodil do ľadovej. Veľké prosebné oči som upierala na dvere vedúce do klubu. Naozaj veľmi som si želala, aby sa tie dvere otvorili. Aby z nich vyšiel aspoň niekto, ak už nie Darren. Bola som zničená mojou prehrou. Chytili ma a teraz niekam odvezú. Nechcela som aby si Darren robil starosti. Vedel, že by som sama len tak neodišla. Mohla som iba dúfať, že mu dôjde, že som neodišla sama a začne ma hľadať. Aj keď som si nemyslela, že by niečo oproti nim zmohol. Bolo ich priveľa.

"Daj ju do auta! Nezabudni jej zviazať ruky a aj ústa. Nebudem riskovať aby som počul jej kňučanie." Povel zaznel vzduchom ako výstrel. Bez mojej vôle som sa dostala k veľkej čiernej dodávke. Tak toto bolo riadne klišé. Únos čiernou dodávkou. Ak by som nebola v situácii v akej som, aj by som sa zasmiala. Smiech ale neprichádzal do úvahy. Bez žiadnych okolkov ma strčil do auta a ja som dopadla rovno na zem, rukami na nejaké črepiny. Sykla som bolesťou. Priesvitné kúsky skla sa mi zarezali do dlaní. Jeden bol obzvlášť veľký a krv na seba nenechala čakať. Skôr než som si ich stihla vytiahnuť z dlaní, za koník ma niekto potiahol dozadu. Spadla som na lakte. Takmer som do toho skla padla tvárou. Asi by im to tu mal niekto upratať.

"Ruky!" Otočil ma k sebe najmenej dvojmetrový chlap so sivou páskou v rukách. Pochopila som ihneď. Chcela som odporovať. Chcela som si aspoň najprv vybrať sklo z rúk, keďže to poriadne bolelo a štípalo ako čert. No ten chlap mi nedal šancu. Hneď ako som otvoril ústa, bola som nútená ich aj zavrieť. Veľmi rýchlo odtrhol kus lepiacej pásky a prelepil mi ústa. S vyvalenými očami som ostala nehybne sedieť. S rukami teda spolupracovať nebudem! Odsunula som sa od neho a bleskovo si strhla pásku z úst. Zrolovala som ju do malej guličky a hodila ju po ňom. "Zabudni." Odpovedala som mu na jeho príkaz celkom opovrhlivo. V tej chvíli som bola naozaj rada, že som sa posunula dozadu, preč z jeho dosahu. Vyzeral akoby sa ma chystal zabiť. Ten výraz v jeho chladných sivých očiach..

"Si neschopný! Nechaj to na Kevina. Ten to urobí hneď." Ozval sa znova hlas muža, ktorého som doteraz ešte nevidela. Všetkým rozdával rozkazy a riadil ich. Bol jediný, na koho som bola zvedavá a on sa nie a nie ukázať. Možno to bol niekto, koho poznám osobne, preto sa skrýval. Alebo som mu len jednoducho nestála za to, aby kvôli mne vyšiel z auta. Ten veľký chlap, ktorý ma ešte pred chvíľkou vraždil pohľadom odišiel odo mňa so súcitom v očiach. Hneď som vedela prečo. Kevin bol riadne odporný chlap. Ten typ, ktorého nechcete nikdy vidieť. Úlisný, falošný, slizký ako had. Jeho nechutný pohľad si ma znova premeral a potom vyskočil za mnou do dodávky. Nemala som kam cúvnuť. Už som nechcela ďalšie zranenia z mojej nepozornosti. A keď nad tým sklom rozmýšľam..

"Poď sem a možno ti neublížim!" Povedal, no bola som si istá, že si želá aby som mu odporovala. Bastard! Dúfala som, že mi neublíži, keď budem poslúchať. Naozaj som verila, že ak urobím čo chce, nechá ma potom napokoji. Preto som sa trocha prisunula k nemu. Nie veľmi, ale bolo to dosť. Medzitým ako sa on a ten vysoký chlap ako hora striedali, som si stihla vytiahnuť z dlaní aspoň nejaké črepiny. Preto boli moje ruky trocha viac krvavé, než predtým. "Nah.. Kde si sa tak zababrala?" Opýtal sa znechutene. Vyzeral, že sa k mojim rukám nechce ani priblížiť. Mal na sebe bielu košeľu, ktorá v tej tme žiarila. Chápala som, prečo sa ku mne nechce ani len priblížiť. O to lepšie to bolo pre mňa.

Ruky mi chytil za zápästia a potiahol k sebe. Dôkladne sa vyhýbal miestam, ktoré by ho mohli ošpiniť krvou. A tej vážne nebolo veľa. Držala som ruky vystreté so zatnutými zubami. Bolo mi proti srsti iba tak sedieť a nič nerobiť. No ak sa mal môj plán vydariť.. "Perfektné!" Zvolal, keď mi tú odpornú vec obmotal okolo rúk a znemožnil mi tým akýkoľvek slobodný pohyb. Bola som príliš zameraná na ruky, než aby som si všimla, že sa ku mne priblížil. Chytil ma za bradu a trhol mnou dopredu. Hneď ako som zdvihla hlavou, na ústach mi pristála lepiaca páska. "Ak si ju ešte raz strhneš, ver, že ti urobím zo života peklo." Usmial sa na mňa a pobúchal mi rukou po líci. Vraždila som ho pohľadom. Dúfala som, že dostane takú črevnú chorobu, že sám vyvráti svoje vnútornosti von. Hneď potom vyšiel z auta a postavil sa pred dvere. "Dúfam, že si tú jazdu užiješ. Je to tvoja posledná jazda v živote." Uškrnul sa na mňa. Potom sa nahol do dodávky a povedal. "A aj keby sa ti podarilo utiecť, budeme ťa hľadať. Už navždy sa budeš cítiť ako lovená zver. Skôr či neskôr ťa dostaneme a až potom uvidíš, čo je to bolesť." S odporným úškrnom na perách zabuchol dvere od dodávky.