Nechcená

Kapitola DVADSIATA ŠTVRTÁ

Zobudiť sa mi prišlo ako niečo obzvlášť ťažké. Nadľudský výkon, ktorého som nebola hodná. Sú dni, kedy sa človeku jednoducho naozaj nechce vstávať a sú dni, kedy to ide samé od seba. Dnes bol však pre mňa deň, kedy som sotva pohla viečkami. Nechcelo sa mi pohnúť. Vedela som, že keď vstanem, teplo postele a ilúzia pohodlia zmiznú. No aj tak som sa prinútila otvoriť oči. Síce mi to trvalo nesmierne dlhú chvíľu... Najprv som niekoľkokrát rýchlo zažmurkala a počkala, kým sa mi zaostrí zrak a moje oči si privyknú na ostré svetlo. Nado mnou sa nachádzalo veľké neónové svetlo, ktoré blikalo. Vadilo mi na oči a celkom ma deprimovalo, ako blikalo. Najhoršie na tom bolo to, že som to nemohla nijako ovplyvniť. Povzdychla som si a otočila hlavu nabok, aby som sa na to svetlo nemusela naďalej pozerať. V ústach som mala sucho a odpornú chuť. Potrebovala som sa napiť, no už pri najmenšom pohybe som zacítila skrytú bolesť hlavy. Zrejme som mala radšej ostať spať.

Za oknom sa pomaly stmievalo. Žalúzie boli stiahnuté iba do polovice, preto do izby prenikalo oveľa menej svetla, než normálne. Radšej by tie žalúzie mohli byť vytiahnuté a to otravné svetlo zhasnuté. Bolo by to oveľa lepšie. Či už k životnému prostrediu alebo mojim utrápeným očiam. Keď som sa znova otočila, čo bol priam mučenícky výkon, zbadala som po mojej pravej strane sedieť v kresle schúleného Darrena.

Jeho tvár bola poznačená starosťami. Oči mal kŕčovito zatvorené, obočie stiahnuté k sebe a pery v rovnej priamke. Vlasy mu nepadali do čela ako obyčajne. Mal ich všetky stiahnuté dozadu, ale nedalo sa povedať, žeby boli učesané. Skôr to pôsobilo ako by si ich nervózne ťahal dozadu. Ruky mal prekrížené na prsiach a dlane zovreté do pästí. Opieral sa o kreslo a zvyšok jeho tela tvoril uvoľnený dojem. Pôsobil akoby sa mu snívalo niečo naozaj zlé. Predstavoval si niečo, čo ho robilo nešťastným a bezmocným. Možno dokonca spomínal. Nevedela som to. Jediné, čo som skutočne vedela bolo to, že som nechcela aby sa trápil. Chcela som ho objať a povedať mu, že je to už dávno za ním. Nech to bolo čokoľvek.

Ďalší môj vzdych sa ozval do ticha izby. Chcela som si sadnúť, no hneď ako som sa oprela o ľavú ruku, takmer som vyskočila z kože. Úplne som zabudla na svoju zlomenú ruku. Vôbec som neregistrovala, že som mala na ruke sadru. Až teraz som si všimla obec na svojich dlaniach. Keď som zdvihla ruku k čelu, objavila som náplasť, ktorou som mala prekrytú ranu na hlave. Keď som sa pokúsila pohnúť nohami, pocítia som nepríjemnú bodavú bolesť v členku a malé zaštípanie na kolenách. Nespokojne som mľaskla jazykom. Toto nebolo dobré..

Až teraz som si spomenula na včerajšiu noc. Šok sa dostavil okamžite. Sama som nechápala, ako som včerajšiu noc zvládla. Akoby som to vtedy ani nebola ja. Ja predsa nie som tak odvážna. Nemávam tak geniálne nápady so sklom. Nemávam priateľov a ani nepriateľov. Táto škola.. Ma úplne zmenila.. Za tých šesť, skoro sedem mesiacov, čo som tu, sa môj život prevrátil úplne hore nohami. Vôbec som si nebola istá, či je to dobré alebo zlé. Práve teraz som však nad tým nechcela rozmýšľať.

Keď som si sadla a bola si naozaj istá, že ma nezastihne žiadna nežiadúca bolesť, pozrela som na Darrena a pomaly sa usmiala. Bol tu.. Pri mne. A ja som bola naozaj rada, že je tu so mnou. Neviem ako by som sa cítila, keby som sa prebrala sama v neznámej miestnosti po tom, čo sa má pokúsili uniesť. Pozorovala som ho ešte asi päť minút, kým sa pomrvil na mieste a pomaly sa prebral. Hneď ako ma zbadal, ožil. Vystrel sa na stoličke a zažmurkal jeho čiernymi očami. Na tvári sa mu objavil lenivý úsmev, ktorý bol jasným dôkazom toho, že práve vstal. Pomaly si presunul kreslo až ku mne a hneď ma chytil za ruku. Potom si ma obzrel odhora dole, aj keď roho nemohol veľa vidieť. Robil to však tak pozorne, akoby sa musel sám presvedčiť, že som celá a priamo pred ním.

"Nemala si si sadnúť. Mala si ostať ležať." Povedal vyčítavo hneď ako si bol istý, že som ako tak v poriadku. Skrivila som tvár do divnej grimasy. Dúfala som, že povedie niečo iné, niečo krajšie a milšie. Ale aj toto bolo v konečnom dôsledku milé. Ak by si o mňa nerobil starosti, nepovedal by to, no nie? "A čo si si vlastne myslela, že robíš, keď si odišla? Vieš ako som sa bál? Nemohol som ťa nikde nájsť! Na chvíľu som sa vyparil a ty si zmizla. Hľadal som ťa po celom klube, pred ním a keď som sa dostal dozadu, našiel som tam iba stopy pneumatík. Hľadal som ťa všade, Kiara. Naozaj všade. Ale ani vo sne by mi nenapadlo, že ťa nájdem v škole a v takomto stave." Dokončil svoj rýchly monológ. Hneval sa. A veľmi. Prezradila ho hlboká vráskam na čele. Mračil sa na mňa a jeho oči jasne vraveli, že ak by som bola v poriadku, určite by som dostala na zadok..