Nechcená

Kapitola DEVÄTNÁSTA

"Mám strach, Dawson." Šepla som do ticha izby. Obaja sme už ležali v posteli a snažili sa zaspať. S Dawsonom sme sa nakoniec rozhodli, že tu ostane na noc spolu so mnou. "Ja viem, Kiara." Povedal nežne a pobozkal ma na spánok. Ležala som prakticky na ňom. Jedna moja polovica ležala na jeho hrudi a druhá na posteli. Bolo mi naozaj príjemne a Dawson tiež nevyzeral na to, žeby mu moja váha vadila. Naopak. Mohla som s určitosťou povedať, že bol veľmi rád, že som mu tak blízko. "Sľubujem ti, že dám na teba pozor. Ochránim ťa." Povedal celkom vážne. Verila som mu to. Vedela som, že ak by mi niečo hrozilo, nenechal by ma v tom samú. Znelo to ako klišé. Vytrhnuté z nejakej romantickej knihy a aj keď som osobne nemala rada takýto druh kníh, istým spôsobom sa mi páčila predstava Dawsona ako hlavnej postavy z nejakej historickej romance. Samozrejme, dievčina, s ktorou by skončil by som bola ja. Práve teraz si neviem predstaviť aby bol s niekým iným. Len dúfam, že sa zo mňa nestane žiarlivá priateľka. Nechcem skončiť ako Gabby. Rozhodne nie. Keď tak nad tým uvažujem, vlastne ani nenachádzam dôvod, prečo sa s ňou rozišiel. Možno bola trocha namyslená ale inak bola celkom milá a... Fajn. Bola viac než len troch namyslená. Povzdychla som si a zatvorila oči. Takéto myšlienky rozhodne nepatria do postele, keď vedľa vás leží nádherný kus chlapa, ktorý práve zaspal. Sama by som už mala spať, preto som sa započúvala do jeho pravidelného dychu a podľahla lákavému vábeniu spánku.

Môj spánok však vôbec nebol taký, aký by mal byť. Aj keď som zaspala, stále som cítila, že som pri zmysloch. Akoby som bola stále v pozorne a iba čakala, kedy to príde. Netušila som však, čo by malo prísť. Na hrudi som cítila neznámy tlak a bolesť. Akoby ma niečo zožieralo z vnútra. Nevedela som ako tú bolesť zastaviť. Nemohla som poriadne dýchať, iba som sa zadrhávala a ak som aj nejaký kyslík dostala do pľúc, pálilo ma to ako čert. V očiach som cítila slzy a po chrbte mi stekal studený pot. Akoby z diaľky ku mne prichádzal neznámy hlas a volal na mňa. Moje meno mi hučalo v ušiach ako tlkot môjho srdca. Každým úderom som počula hlasnejšie a jasnejšie. Kiara.. Kiara? Kiara! Kiara! KIARA!!

Tú noc som už viac nezaspala. S trhnutím som sa prebrala a len tak tak nezobudila Dawsona. Zvyšok noci som prebdela. Ten desivý sen sa zdal až príliš reálny. Nemohla som sa vzdať pocitu, že sa mi to nesnívalo. Bolo to akoby sa ku mne niekto príliš blízko prihováral. Ak by to ale bolo skutočné, Dawson by určite nespal ako zabitý. Určite to bol iba zlý sen. Samú seba som sa snažila presvedčiť, že to bol skutočne iba sen.

Ráno som potom vyzerala ako chodiaca mŕtvola. Tmavé kruhy pod očami, oči zastreté, sotva otvorené. Líca som mala červené od horúčky, ktorá ma spaľovala. Cítila som sa ťažká a poriadne unavená. Sotva som vstala z postele. Do kúpeľne som išla ako zombie, ktorý za sebou ťahá svoju nemŕtvu nohu. Dawson vyzeral ustráchane, no stačil jeden môj zlý pohľad a jeho otázky boli preč. Radšej mi dovolil urobiť zo človeka, ktorý ako tak vyzerá. Po dlhej sprche, ktorú som si mohla dovoliť, som si tradične obliekla školskú uniformu, ktorú som za ten čas stihla znenávidieť. Cítila som, že to bude mizerný deň. Ako na potvoru, sa blížili moje dni a iba boh vedel, či dnešok nebude ten osudný deň. Dawson by sa mal asi pre istotu držať odo mňa ďalej. Predstavovala som preňho nebezpečné zviera, ktoré práve utieklo z klietky. Aspoň tak som sa cítila. Iba trocha viac unavené zvieratko. Moje vlasy boli samozrejme kučeravé, ako vždy po rannej sprche. Teraz som už určite pripomínala divokú šelmu.

Keď som vyliezla z kúpeľne, našla som Dawsona stáť pri okne a zamyslene pozerať von oknom. Ruky mal skrížené na prsiach a jeho obočie bolo jemne zamračené. Ako tam tak stál, pripomínal grécke sochy bohov. Bol ako vytesaný z mramoru. Krásny, nehybný a veľkolepý. Jeho pohľad mohol vyzerať pre každého okrem mňa desivo. Jeho nebezpečná krásna naháňala husiu kožu. Moc a sila z neho vyžarovala už na diaľku. A nebolo to iba jeho výškou a statnou silou. Jeho pohľad vyžaroval múdrosť, porozumie a hlavne skúsenosti, ktoré prežil. Dawson bol tajomný. Mohla som s určitosťou povedať, že som o ňom nevedela najmenej jednu podstatnú vec a to ma užieralo. Naozaj ma štvalo, že mal predo mnou nejaké tajnosti. Ja som k nemu bola úprimná a povedala som mu všetko. Dokonca aj to moje podozrenie o riaditeľovi Northovi. Ako som si ho tak prezerala, môj doterajší hnev mizol a prichádzal pocit krivdy. Keď sa ale otočil a pozrel tými svojimi zelenými očami priamo na mňa a usmial sa, všetky negatívne pocity zo mňa razom opadli.