Nechcená

Kapitola SEDEMNÁSTA

Stála som pri vstupe do školy s malými mapkami v rukách. Rovnaké papiere sme dostali všetci na začiatku školského roka. Bol to naozaj skvelý nápad, keďže ja sama by som sa v tejto škole stratila. Toto bola veľmi dobrá pomôcka, ktorú budeme dávať novým študentom, ktorí by mali každú chvíľu prísť. Pozrela som na Dawsona, ktorý vyzeral uvoľnený a úplne v pohode. Jemu nerobilo problém vítať nových ľudí, ktorých nikdy nevidel. Ja som však bola nervózna a nevedela som, čo čakať. Dúfala som, že to nejako zvládnem a nestrápnim sa. Nervózne som pozrela na hodinky, ktoré som mala na ľavej ruke. Mali by prísť o necelé tri minúty. Srdce som mala až v krku. Nikdy som nebola nijako extra dobrá v komunikácii s inými ľuďmi. Vlastne som bola hrozná, doslova príšerná.

Pre istotu som nepozerala pred seba, ale na Dawsona, ktorý vyzeral ako vždy, veľmi dobre. Jeho široký úsmev ma hrial pri srdci. Určite som ho mala rada, inak si neviem vysvetliť tie všetky pocity, ktoré sa vo mne bili. Hlavne tie motýle, ktorých som sa nevedela zbaviť. Potriasla som hlavou. Práve teraz som nepotrebovala myslieť na Dawsona a to, čo so mnou robil, ale bolo to vždy lepšie ako myšlienka na to, ako budem vítať študentov. Ak by to nenavrhol Dawson, nikdy by som sa k ničomu takému nedostala. Nebola žiadna iná možnosť, akoby som sa k takejto činnosti mohla dostať. No Dawson robil zázraky..

Otočila som sa pred seba až vtedy, keď som započula hlasy. Veľa rôznych hlasov. Nie veľká skupinka ľudí si to mierila priamo k nám. Ihneď som začala zhlboka dýchať. Náš riaditeľ hneď podišiel dopredu. Zastal a počkal na chlapa, ktorý vyzeral, že bol vedúci ich skupinky. Nepočula som, o čom hovorili, no vyzerali akoby sa poznali. A ak zvážime, že sem mali prísť na výmenné štúdium, bolo celkom logické, že sa poznali. Hlavne ak to nebolo prvýkrát, čo niečo také fungovalo. Ten chlap mal krátke čierne vlasy s malým množstvom sivých vlasov. Už z diaľky som si všimla jeho chladných sivých očí. Bol vysoký a oproti mne doslova obor. Pomerne chudý a jeho tvár bola zvláštna. Úzke pery, ktoré boli zväčša stiahnuté do rovnej priamky, ostré črty tváre a výrazné kosti, ktoré boli vidno aj na tú vzdialenosť. Tomu všetkému kraľovali oči ako z ocele. Bola by som prisahala, že som ho už niekde videla. Tie oceľové oči bez štipky citu, som si odniekiaľ pamätala. Po chrbte mi prešiel mráz, keď sa jeho oči zapozerali priamo na mňa. Celá som stŕpla a ostala stáť bez pohnutia na mieste. Do pľúc sa mi nedostával kyslík, ktorý bol pre mňa potrebný. Na malý moment som myslela, že dostanem jeden zo svojich panických záchvatov. Vedomie toho, že bol blízko mňa Dawson, to však zastavilo. No aj tak som mala stále na vlásku. Môj svet zastal. Hovorí sa, že v istých situáciách človek prestane vnímať svet, čas sa zastaví a existujete iba vy a osoba, ktorá to spôsobila. Presne tak som sa cítila ja. Už som vedela, kde som tie oči videla. Tá tvár a postoj.. Nedalo sa naňho zabudnúť.

V tej chvíli sa mi zrútil svet.

Vítanie študentov som vnímala iba matne. Nedokázala som sa poriadne sústrediť. Tváre študentov sa mi zalievali do jednej a vždy z nich vyšla jedna jediná tvár. Ten chlap s tými nepreniknuteľnými chladnými očami bol riaditeľ Gabriel North. Keď prechádzal okolo mňa, pozrel na mňa s tak uhrančivým pohľadom, až som sa preľakla. Mala som čo robiť, aby som sa udržala na nohách a sústredila na to, čo som mala robiť. Vystrúhala som na tvári úsmev a ďalej vítala zvyšných študentov. Nebolo ich veľa, no aj tak ich bolo dosť na to, aby som začala ľutovať svoje rozhodnutie zúčastniť sa toho. Keď už ostávalo posledné dievča, Dawson prišiel ku mne a strčil dievčaťu do ruky mapku. Vôbec som si nepamätala, ako vyzerala. Vôbec som si ju nevšimla a z nejakého dôvodu som vedela, že by som si ju všimnúť mala. Mojou prioritou sa ale stal Dawson, ktorý vyzeral, že stojí v realite oboma nohami. Ospravedlňujúco sa na ňu usmial, pohľadom ju vyprevadil do vnútra školy a potom sa otočil priamo ku mne. Vzal mi z ruky zvyšné papiere a starostlivo sa na mňa pozrel. Nerada som na ňom videla, ako sa kvôli mne trápil. Medzi obočím sa mu vždy vytvorila malá vráska a ja som vždy pochytila nutkanie zbaviť ho jej. Opatrne som zdvihla ruku a uhladila ju prstom. Dawsonovi to vytvorilo na tvári malý úsmev, ktorý mu ale dlho nevydržal. Objal ma a zapozeral sa na mňa. Hmm.. Milovala som jeho zelené oči..