Nechcená

Kapitola DRUHÁ

So zatajeným dychom som sledovala ako sa vlak zastavil. Na tabuli svietil nápis 'Vitajte vo Vektariji' no páni. Oni majú vlastné mesto. Vedela som, že idem niekam, kde ich bude veľa ale... Že majú vlastné mesto? To som nečakala. Je vlastne pravda, že som o nich počula po prvýkrát iba pred týždňom, aj keď som sa ako Vektarijanka narodila. Vedela som, že som iná. Popísať kým som názvom druhu, bolo strieľať naslepo. Myšlienky na to, kým som, som zahnala hlboko do kúta mysle a vrátila sa k výhľadu z okna. Na pohľad to bolo naozaj nádherné miesto. Malé, ale pekné. Nevyzeralo nebezpečne a nikde sa netúlali divný ľudia, u ktorých ste nevedeli, či sa máte báť o svoj život. Takýchto ľudí som bežne stretávala v noci, keď som sa vracala naspäť domov z práce.

Vlak zastavil až na malej stanici, ktorá bola na druhej strane mesta. Toto mesto bolo naozaj malé. Za necelých dvadsať minút sme prešli cez mesto. Bola som tu iba chvíľu a už som to tu mala radšej než v meste, v ktorom som žila predtým. Postavila som sa a vyšla zo svojho kupé. Vzala som si svoj ruksak a prehodila si ho cez plecia. Tí dvanásti ľudia, ktorí tu išli so mnou už museli vystúpiť, keďže som ich tu nikde nevidela. Preto som radšej veľmi rýchlo vystúpila aj ja. Nebolo by nič príjemné, ak by som ostala vo vlaku, ktorý práve za mnou vyštartoval ďalej.

Rozhliadla som sa okolo seba a hľadala skupinku dvanástich ľudí. Slnko svietilo na oblohe a znemožňovalo mi normálne pozerať okolo seba. Musela som si zacloniť oči aby som ako tak videla. Bolo tu omnoho teplejšie než v mojom rodnom meste a práve som ľutovala, že som mala na sebe dlhé čierne nohavice. Aspoň som na sebe mala sivé tričko na ramienka.

Moju skupinku spolu študentov som našla kúsok od stanice a to na parkovisku, kde čakali na autá. Po každého z nás mal niekto prísť. Netušila som, kto príde po mňa, no dúfala som, že to bude niekto, s kým si sadnem. Mali by to byť totiž naši spolubývajúci. Popravde, mala som veľký strach kto to bude. Doteraz som nemala žiadnu poriadnu kamarátku. Podľa každého som bola príliš divná, priveľa som pracovala a venovala sa škole. No keď som chcela zmeniť svoj život, potrebovala som dobrú školu. Bez nej by som na tom bola tak ako teraz. Nula, ktorá bola rada, že má aspoň nejakú prácu a byt.

Čakala som a čakala... Po ostatných prišli autá už pred pol hodinou. Každý z nich na mňa hodil divný pohľad, ktorý bol plný opovrhnutia. Zrejme som vyžarovala niečo, čo ich k tomu nútilo. Bola som sama sebou znechutená. Nemala som rada svoje telo. Nemala som rada samú seba. Roky psychického teroru ma zmenili. Nemala som žiadne sebavedomie, žiadnu odvahu a rozhodne som v seba nemala žiadnu vieru. Moje ego bolo nižšie ako podrážka na mojich čiernych botaskách. Keď vám ľudia roky tlačia do hlavy rôzne veci o tom ako ste zlý, nechutný, škaredý.. Začnete si aj vy sami myslieť, že to tak je. Viem, že by som nemala, no myslím si to isté. Roky keď som bola ešte dieťa sú dávno preč. Už nie som malá, zlatá a rozkošná. Viem, že som bola. Videla som fotky a musela som uznať aj sama, že som bola nádherné dieťa. No súčasnosť je celkom iná.

Už som si naozaj myslela, že tu ostanem navždy čakať, keď sa spoza rohu vyrútilo čierne auto. Zastalo až celkom predo mnou. Môj šok som musela poriadne predýchať. Auto išlo takou veľkou rýchlosťou, až som sa čudovala, že vôbec stihlo zastaviť, než ma takmer nabralo na kapotu. Dvere na strane spolujazdca sa otvorili. "Ty poondiaty idiot! Skoro si ju zabil! Si ty vôbec normálny?!" Vyletela dievča, ktoré vyšlo z dverí spolujazdca po chlapcovi, ktorý vyšiel z dverí šoféra. Dievča ma hneď upútalo.

Vysoká baba, s kyprými tvarmi na tých správnych miestach. O chlapcov teda núdzu mať určite nebude. Mala krátke čierne kraťasy, ktoré odhaľovali dlhé nohy. Mala na sebe čierne tričko na ramienka, ktoré malo výstrih omnoho väčší ako bol ten môj. Odhaľovala veľa, no nie príliš. Pôsobila príťažlivo ale nie lacno. Vlasy mala dlhé, rovné a boli sivé. Vo svetle sa leskli, akoby to bola skôr strieborná než sivá. Jej pravá strana hlavy bola vyholená a namiesto vlasov na tom mieste mala na hlave tetovanie. Zložité ornamenty, ktoré pôsobili príliš magicky na to, aby boli vytvorené obyčajným človekom. Mala plné pery, výrazné lícne kosti a oči, ktoré boli celé čierne až na zopár červených škvŕn. Na ľavej nohe nad členkom mala vytetovanú čiernu medúzu. Táto baba mala rozhodne rada čiernu.

Keď som sa pozrela na chalana, ktorý bol na opačnej strane auta, musela som sa usmiať. Určite to boli súrodenci. Tá podoba sa nedala prehliadnuť. Narozdiel od nej mal zelené vlasy, ktoré boli dlhšie, dôkladne upravené a vyčesané dohora. Na perách mal drzý úškrn, ktorý sám o sebe vravel, aký je. "Pokoj. Veď žije." Odvrkol jej a pretočil očami. Mal na sebe čierne tričko s mne neznámou kapelou a čierne nohavice. Ak boli súrodenci, obľúbenosť čiernej farby zdedili. Ich oblečenie budil skôr rockový štýl. Nie.. Toto bolo určite spojené s metalom. Raz som pracovala v jednom bare, kam chodili metalový fanatici. Doslova fanatici. Dvaja chlapi, ktorý svoju záľubu šírili ďalej. Odvtedy je môj mp3 prehrávač obohatený o nový žáner.

"Ahoj. Som Nova Shade Davis a ty musíš byť Kiara Vekta." Povedala a prišla ku mne. "Prišli sme neskôr, ja viem ale to si vybav s mojim podareným bratom. Ja sa ospravedlňovať rozhodne nebudem." Vysypala na mňa hneď svoje meno a dôvod jej oneskorenia. "Som Kiara." Dostala som zo seba. No super. Trápnejšia som už asi ani nemohla byť. Naozaj som neznášala, aká som bola. Tichá, hanblivá, žiadne sebavedomie a nulová odvaha. No.. To som proste ja.

"Henten pako je Mitch Edward Davis. Moje podarené dvojča. Je ten mladší, takže mu vždy všetko prejde." Pretočila očami a bolestne si priložila ruku k srdcu. Myklo mi kútikmi pier. Zlatí súrodenci. A dvojčatá. Prví, ktorých poznám. "No to je toho. Sedem minút a už z toho robí vedu." Pretočil očami ako jeho sestra pred malou chvíľou. Rozhodne boli dvojčatá. Dokazovali to aj ich oči, výrazné lícne kosti, plné pery a sebavedomý postoj. "Nuž... Keď sme sa už takto pekne zoznámili, mohli by sme ísť." Povedala Nova a usmiala sa, aj keď iba jedným kútikom pier a to iba na chvíľu. Prikývla som a zahryzla si do pery. Už som to chcela mať za sebou. Nasadli sme do auta. Mitch za volant, Nova na miesto spolujazdca a ja dozadu. "Skús ju nevystrašiť hneď prvý deň." Ozvala sa Nova, keď Mitch naštartoval. "Prečo by som mal?" Opýtal sa jej s úškrnom. "Pretože viem ako jazdíš, krpec." Odpovedala mu ľahostajne. "To hovorí tá, ktorá má auto na šrot v servise." Odvrkol jej a hneď na to vyrazil.