Skate Girl

12. kapitola

Na druhý deň ráno som raňajky nahádzala do seba a vyrazila som do mesta. Vzala som si so sebou môj pennyboard. Ten som milovala najviac napriek všetkému. No však nevedela som ani kde začať. Mesto bolo gigantické, nebolo predsa možné aby som ich tam niekde našla. Sadla som si teda do jednej kaviarne a dala som si milkshake s tým, že budem sledovať ľudí z ulice. Zrazu si k môjmu stolíku prisadlo jedno dievča. Bola mi celkom  povedomá, no nevedela som, že odkiaľ som ju poznala. 
"Ty nie si náhodou Ana?" spýtalo sa ma. 
"Jasné, že som. Ty si kto?"
"No veď predsa Alana. Boli sme kedysi rivalky."
"Ozaaj, Alanka" usmiala som sa ",našťastie rivalstvo skončilo."
"Čo tu robíš? Nevidela som ťa snáď večnosť. Vtedy si mala nejakú riadne blbú farbu na vlasoch. Myslím, že niečo medzi tyrkysovou a zelenou."
"Hej no, to bola asi najhoršia farba na mojich vlasoch." zasmiala som sa. Alana vyzerala fakt dosť dobre. Vlasy mala niečo medzi ryšavou a hnedou. Mala ich po plecia. Vyzeralo to fakt super. V nose mala piercing. Ten vyzeral strašne super. Oblečený mala crop top s roztrhanými rifľami. Mala taktiež strašne super make up spravený. Proste som jej normálne závidela, ako dobre vyzerá. 
"Veľmi si pekná." povedala som jej. Nedokázala som si to odpustiť. 
"Ďakujem, ty taktiež konečne vyzeráš normálne a si aj pekná." povedala mi. Trochu sa ma to dotklo ale nemusel sa zas môj štýl predtým páčiť každému. 
"Počuj, nedá mi to. Nevidela si tu Dávida? Mám o neho strach." 
"Dávid je v poriadku, o to sa nemusíš báť."
"Takže vieš kde je?"
"Samozrejme, veď predsa spolu chodíme." usmiala sa na mňa. Tak teda rivalstvo neskončilo ani náhodou ty sviňa. Prebehlo mi hlavou. 
"Tak to vám naozaj prajem." 
"Ďakujeme. Dávid vyzerá byť šťastný."
Normálne mi bolo do plaču. Myslela som, že niečo cíti ku mne ale asi som sa škaredo mýlila. Bol to hajzel. Totálny. Chcela som odtiaľ odísť. Ujsť preč niekam na nejaký opustený ostrov. Bez všetkých Dávidov a podobných idiotov. 

"Môžem ho sem zavolať, viem, že ste si boli blízki." 
Chvíľku som porozmýšľala ale netrvalo mi to dlho.
"Nie netreba Alana. Ja už asi pôjdem. Musím ísť za ocinom ešte niečo vybaviť." 
"Dobre, ale určite sa mi ešte ozvi, môžeme vybehnúť von." 
"Samozrejme, ahoj."
Postavila som sa a vybehla som odtiaľ s totálnym plačom. Najradšej by som sa hodila pod auto. Ale na to som sa mala asi príliš rada. Ockovi som povedala, že chcem odtiaľ odísť. Ten síce ničomu nerozumel, ale snažil sa mi vyhovieť...