Plameň v daždi

24# kvapka-Montego

Montego sa nemýlil, keď hádal, že brána sa nachádza v Severných horách. Ocitol sa v nejakej jaskyni. Pritiahol si koženú bundu bližšie k telu a kráčal von. Keď vyšiel do skorého rána, obul sa do neho prudký vietor. Zaťal zuby a radšej sa premenil na svoju vlčiu podobu, aby ho srsť mohla chrániť pred krutým vetrom. Kráčal dolu skalnatou cestou, nezastavil sa ani raz. Severné hory sa nachádzali v blízkosti hlavného mesta, takže do večera istotne bude pred bránou paláca. Kládol labu pred labu a vracal sa späť do domoviny. Trvalo mu len pár hodín, kým zliezol horu, no kým sa dostal do lesa začalo svitať. Stále sa nepremenil, nepovažoval to za potrebné. Opäť bol sám. Iba on, les a myšlienky. Neznášal ten pocit. Neznášal byť sám. 

Dúfal, že do Kusiye sa bude vracať po Sariinom boku. Možno by bol nervózny a ona by svoju dlaň vložila do jeho veľkej a mozoľnatej, jej štíhle dlhé prsty by sa preplietli s tými jeho. Stlačila by mu ruku a povzbudivo by sa usmiala. Ohnivý pramienok vlasov by jej možno spadol do očí, no nevšímala by si ho. Povzdychol si. Kiežby aj teraz bola pri ňom.

Zvieralo mu žalúdok, laby boli ťažké. Potriasol hlavou a zdvihol zrak pomaly k modrastej oblohe. Začína nový deň, nová šanca. Nesmie ju premárniť. Dnes nemieni urobiť chybu. Získa späť rodinu, preto šiel na výpravu. Zabudne teraz na Sariu. Musí prestaň rozmýšľať.

Zavrčal a opäť potriasol hlavou. Rozbehol sa. Naťahoval laby a rýchlo striedal ich pohyb. Vytrvalé vlčie svaly radostne spievali, že im majiteľ doprial rozcvičku. Vydychoval malé obláčiky z tlamy, uši smerovali dopredu. V duchu sa povzbudzoval. Je Vlk, doparoma! Dokonca Vlčí princ. Hoci sa stal omegou, zistil, že jeho krv sa aj tak nezmenila a u ostatných Vlkov stále vyvolával rešpekt. Cítili z neho moc, cítili jeho modrú krv. Silu svojho hlasu si však uvedomil nedávno.

Keď sa vmiešal do bitky s Kentaurami. Pomohol tým mladým, pretože sám, kedysi taký bol. Avšak keď dobehla ich učiteľka, myslel si, že sa mu sníva. Bola to jeho dobrá priateľka Kynthia. Vlčica, ktorá navrhla a neskôr aj vytetovala vzor na jeho chrbte. Ako náhle ju spoznal, nemohol dovoliť, aby ju zajali alebo čo i len jedno Vĺča. Vedel, že ho spoznala a keď dostali decká do bezpečia od divochov, chcela mu pomôcť. Mrzelo ho, ako na ňu zrúkol, ale nemohol dovoliť, aby ju chytili do reťazí. Ona mala zodpovednosť, Vĺčatá ju potrebovali. Jeho nepotreboval nikto. Nech by sa stalo čokoľvek, aspoň niečo dobré by vo svojom živote urobil. Bol Vlkom bojovníkom a bojovník za svoju svorku položí aj život. Kynthia bola jeho rodina. Keby sa mu snažila pomôcť a neutiekla by včas, chytili by ju. Tak ako to urobili s ním a Sariou. Musel ju dostať do bezpečia, získať jej čas na útek. Preto po nej tak zreval. Netušil, že jeho hlas má až takú moc, ale aj tvrdohlavá Vlčica ako Kynthia ho poslúchla. Hádam mu odpustí.

Hľadel do údolia, v ktorom ležalo obrovské hlavné mesto s nádherným palácom. Jeho palácom. Ďaleko pod ním sa na okraji mesta rozprestierala železničná trať, po ktorej jazdil vlak priamo skrz Severné hory do tunela, aby sa dostal do ďalších miest nádhernej Kusiye. Už to nie je tak ďaleko. Šibol chvostom a ponáhľal sa dolu kopcom. Čoskoro sa ocitne pred kráľom.

Kráčal hlavným mestom. Bolo už neskoré popoludnie, ale Montego nezrýchlil svoj krok. Naopak spomalil. Zvedavo sa obzeral okolo seba. Niektorí na neho prekvapene civeli a začali si šepkať. Spoznali ho takmer okamžite. Nezabudli na arogantného, namysleného princa. Neriešil ich klebety a výmysly. Dúfal však, že sa do zámku dostane skôr ako sa kráľ dozvie, že je tu. Vlčí princ nechcel, aby sa to jeho otec dozvedel takto. Chcel vidieť jeho reakciu, keď za ním príde bez ohlásenia nech by bola akákoľvek. Vystrel plecia a s pohľadom upriameným dopredu si razil cestu skrz ulice. Nič ho nemohlo zastaviť. Mal po krk nekonečných výčitiek, ticha a pocitu prázdnoty. Štyri roky v úlohe omegy mu bohato stačili. Musí to skúsiť. Nemá, čo stratiť. Väčšiu samotu zažiť už skutočne nemôže.