Plameň v daždi

31# kvapka-Montego

Montego sa od Sarie po celú noc ani len nepohol. Sem-tam prehodila sarkastickú vyrývačnú poznámku, no on jej rovnako odpovedal. Odpustila mu pomerne ľahko. Skutočne majú slová takú veľkú váhu? Vždy vedel nimi len ubližovať. Bol majstrom. Tyranom. Ale aby sa pokúšal robiť opak? Zaujímavé, že tie láskavé slová majú väčšiu moc ako tie zákerné. Montega to šokovalo.  A možno Saria predsa len vedela, že pre neho je to niečo nové a zľutovala sa nad ním.

Keď už boli z tanca unavení, Saria ho viedla bočným schodiskom do svojej izby. Bez slov ju nasledoval. Vyzývavo na neho hľadela akoby mu dávala možnosť úniku. V duchu sa nad tým zachechtal. Šepkal jej do ucha nemravné veci, dráždili sa letmými dotykmi. V tú noc sa rozhorel plameň v daždi. Oheň z ich sŕdc im obalil telá a dážď tajomstiev, ktorý kropil ich skutočné ja pomaly ustával.

Montego hľadel na Sariinu pokojnú tvár. Ohnivé vlasy jej lietali po vankúši ako roztopený drahý kameň. Viečka mala stále zavreté v pokojnom spánku, pery mierne pootvorené. Obtočil si prameň jej ohnivých vlasov okolo prsta, pričom obdivoval ich hebkosť a vôňu. V hlave sa mu premietala včerajšia noc. Znova cítil jej dotyky na svojom tele, to, ako sa pod ním chvela, ich zrýchelné dychy. Chrbát mal doškrábaný. Zachvel sa, keď si spomenul, ako k škrabancom prišiel.

Líška hlboko vydýchla a rozospato otvorila oči. Montego sa usmial. Opatrne sa nadvihol, aby ju mohol pobozkať. Saria sa usmiala. Pritiahla si ho bližšie k sebe, pričom sa do bozku usmiala.

„Teraz ťa čaká ešte nebezpečnejší zážitok ako zmierenie s rodinou, či nájsť ma. Teraz ťa čaká niečo šialené a priam samovražedné," zapriadla.

„Už zvládnem všetko," sebavedomo sa uškrnul.

„Skutočne?" nadvihla obočie.

„A čo môjho brata?"

Vlk stuhol. Líška sa nahlas rozosmiala a vymotala sa z jeho náručia. Akoby ho ovalila po hlave. Došľaka, úplne zabudol na Sebakeyho! Dievča zmizlo v kúpeľni. Montego si prehrabol rukou havranie vlasy. Asi mali so Sariou počkať, keď nebudú nablízku zvedavé oči alebo uši. Jednoducho potrebovali dokonalé súkromie. Dosť pochyboval, že si nikto nevšimol, že sa vyparil jeden z princov Kusiye. A čo si teraz asi pomyslí Sebakey?

Strach ho mátal počas celých raňajok, kde ho Saria dotiahla pred brata a jeho rodinu. Šibalsky sa uškŕňala. Nebol hlúpy, aby nevedel, že to robí naschvál. Je to predsa Líška a on ju zranil. Zaslúžil si aspoň trochu trpieť. A toto bol jeho trest. Predstavila ho a pustili sa do raňajoch. Kráľ ho pozoroval pri každom jednom pohybe. Na tvári mu svietil krivý úškrn akoby o Vlkovi vedel všetko. Bol však diplomatický, privítal hosťa tak, ako sa patrí. Montego opatrne pozrel na Sariu, ktorá sa hrala s malým synovcom, avšak bol si priam istý, že kútikom oka ho pozoruje aj ona. Lišiak si odpil zo svojej kávy a prelietol si prsty na stole. Prižmúril oči a vyceril tesáky v zlomyseľnom úškrne. Montego sa zhlboka nadýchol a potlačil inštinkt varovanie mu oplatiť. Zahryzol si do jazyka, aby mu ani len náhodou neušlo niečo nevhodné a už vôbec nemohol pustiť na jazyk svoje myšlienky, inak by skutočne skončil s vytrhnutým jazykom.

„Za tie mesiace si za poriadne zmenil, Montego," rypla do neho, keď prechádzali mestom. Obaja v pohodlnom nenápadnom oblečení, no Vlk mal natiahnutú kapucňu, aby mu nebolo vidno tvár, zatiaľ čo Saria si vychutnávala slnko vo vlasoch.

„Viem. No aj ty si sa zmenila."

„Okolnosti ma k tomu opäť donútili," mykla plecom a odvrátila zrak. Sklonil tvár. On ju donútil. Ani si nechcel predstaviť, koľko premien takto preskákala. Kým všetkým bola? Bolo to šialené. Bola ako had, čo zvlieka svoju kožu.