Plameň v daždi

30# kvapka-Montego

Prešlo osem dní, odkedy presvedčili Celiu, aby sa pridala k Venandiom. 

Sedem dní, odkedy sa porozprávali, všetko si vyjasnili a rozhodli sa, čo ďalej. Kalonov plán sa zhodoval so Celiiním. Soran túžil byť učiteľom a ostatní mu sľúbili pomoc, využitie ich vplyvu, aby nebol pre Sorana problém splniť si sen len preto, že nezvládol skúšku a jednoducho nemá talent na bojové zaklínadlá. Montego radšej nad tým neuvažoval. Sám nevedel, kam ho srdce vedie ďalej. Chcel len, aby mu Saria odpustila. Čo bude potom, netušil. 

Prešlo šesť dní, ako omylom nachytal Celiu vo vášnivom objatí s jedným zo strážcov vo veľmi intímnej chvíľke, keď sa prechádzal záhradou. Keď ho milenci zočili, Celia tak zrúkla princovo meno, že priam utiekol čo najďalej od toho miesta. Keď zastal, oprel sa o múr a sťažka dýchal. Tento obraz tak ľahko z hlavy nevymaže. 

Päť dní ubehlo, ako sa pokúšal spolu s Kalonom a Celiiným milencom naučiť Sorana oháňať sa dýkami. Nech sa snažili, ako chceli, chudákovi Čarodejníkovi zbrane padali z rúk. Bolo príliš jednoduché ho odzbrojiť aj dostať na lopatky. Avšak aspoň sa zasmiali. Ani jeden z nich to nebral vážne. 

Ubehli štyri dni, odkedy princezná Isky oznámila štyrom priateľom, že kráľ Sebakey im poslal srdečné pozvanie na ples. V Malawi sa oslavuje sviatok príchodu jari, rovnako ako v iných kráľovstvách. Všade bude smiech, sneh sa topí, je teplejšie, prvé kvety ukazujú svoje hlávky. Celia vytiahla mladých mužov do mesta. Montego odmietol, no asi tisíckrát musel Elfku uistiť, že skutočne bude mať na plese oblečené niečo slušné a reprezentatívne. Nebol nadšený z toho, že opäť využije svoju modrú krv. Už to bol skoro rok, čo nosí opäť korunu princa Kusiye, ale aj tak bolo zvláštne ním byť.

Prišiel deň plesu a od skorého rána sa všetci chystali, aby všetko stihli. Montego stál v izbe sám a civel na seba do zrkadla. Krčil nad sebou nosom a s vykrivenými perami v grimase sa obzeral. Ako dlho nemal na sebe niečo takéto? Tmavomodro-biely odev, ktorý mu poslal Heskel mu sedel ako uliaty, a predsa mal pocit, že pod ním nie je jeho pokožka. Zavrtel hlavou a premeniť sa na svoju polovičnú premenu. Premenu, ktorú Vlci neznášali. Bola to premena na netvora, no Montego ju tak nevnímal. Tesáky, ani chlpaté čierne ušnice ho nedesili. Dokonca mu neprekážal ani chvost. Pazúry boli nebezpečné pre nepriateľa, nie pre neho. Montego mal túto premenu rád. Kedysi ňou zo zábavy desil Heskela, keď sa jeho brat ešte nevedel premieňať. No, ani polovičné zviera mu neponúklo pocit, že je to skutočne on. Keď pred zrkadlom stál v plnej kráse havraní vlk, naklonil hlavu nabok. Toto bolo lepšie. Žiadne šaty, žiadna koruna. Iba srsť a jeho srdce. Avšak takto tam ísť nemôže. Opäť sa zmenil na človeka. Zafírové oči v zrkadle blčali nervozitou, musel odvrátiť tvár. Oči mu opálila koruna, ktorá ležala na skrinke vedľa zrkadla. Zamračil sa na ňu. So zavrčaním si frustrovane prehrabol vlasy.

„Montego, už by sme mali pomaly vyraziť. Si pripravený?" zaklopal mu na dvere Soran. Montego zanadával, na čo dnu vnikol Soran v elegantnom bordovo-čiernom habite. Naklonil hlavu a spýtavo pozrel na Montega.

„Čo sa deje?"

„Neviem, Soran. Jednoducho toto tu," ukázal na zrkadlo, v ktorom sa odrážal jeho zúfalý odraz, „je princ. Vyzerá tak. Ale,"

Povzdychol si a opäť si prehrabol vlasy. Zízal na seba do zrkadla, no mlčal. V jeho hlave sa búrili myšlienky. Keď býval princom, všetko sa mu zdalo jednoduché. Mohol si robiť, čo chcel. Bol slobodný. Urobil otrasné veci. Stal sa omegou a znova princom. Avšak hoci urobil niekoľko rozhovorov, dokonca aj fotografií pre magazíny, noviny, média, ktoré o ňom hlásali, že stratený princ sa vrátil, nepripadal si tak. Nevedel to vysvetliť. V Kusyii to bolo iné, nie tak... nepríjemné. Soran prišiel ku skrinke a s veľkou opatrnosťou zdvihol korunu. Priblížil sa k Vlkovi a položil mu ju na hlavu. Montego neisto na seba civel.