Not So Bad [H.S.]

24. Part

Ubehli už asi dve hodiny odkedy som utopil auto. Netuším vôbec kade sa mám vrátiť. Na mobile mám už iba dvadsať percent baterky. Kráčam asi po najtmavšej časti Británie. Ani za boha tu nie sú svetlá.

Zapol som si na mobile GPS. Podľa všetkého vôbec nie som ďaleko od Londýna. Päť minút cesty.

V Londýne sa už viem orientovať. Tak som teda pomaly kráčal smerom k Sashi domov. Je už niečo po jednej ráno. A vonku je maximálne jeden človek okrem mňa.

V diaľke som uvidel ženskú postavu. Bola drobná. Hľadel som na ňu. Vyzerala ako Sasha, no nebol som si istý. Tak som zakričal.

,,Sasha?" Dievča sa pozrelo mojim smerom a rozbehlo sa ku mne. Čím viac sa približovala, tým viac to bola Sasha. Zrýchlil som krok. Sasha na mňa doslova skočila. Jednou rukou som ju chytil pod zadok a druhou za chrbát. Rozplakala sa.

,,Vystrašil si ma ty idiot!" Povedala pomedzi plač.

,,Som tu. Živý a zdravý." Sasha sa odtiahla. Pozrela na mňa. Prisala sa mi na pery. Spolupracoval som. Sasha sa však odtiahla, keď som chcel použiť aj jazyk.

,,Um... M-mali by sme sa vrátiť." Koktala sa Sasha a zoskočila zo mňa.

Kráčala niekoľko krokov odo mňa. Priblížil som sa k nej a chcel som ju chytiť za ruku, no ona sa opäť vzdialila a nervózne si prehrabla vlasy.

,,Čo ti je?" Postavil som sa pred ňu a chytil som ju za ramená.

,,Nemal by si mať nič s obyčajným dievčaťom." Povedala a odhodila mi ruky.

,,Zas do toho zasahovala? Čo ti spravila? Čo ti povedala?" Vyhŕkol som. Sasha začala plakať. ,,Fajn, takto to nepôjde." Vytiahol som si mobil a vytočil som mamu.

,,Ha-!" Skôr ako stihla po mne vrieskať, som ju prerušil.

,,Drž hubu! Na chvíľu zavri klapačku a počúvaj ma." Mama bola ticho. ,,Nech už si Sashi povedala čokoľvek, alebo čokoľvek spravila, tak si to spravila naposledy. Ja s tebou už nemienim byť. Nikdy nemám na nič čas. V kuse len koncerty, rozhovory, koncerty, rozhovory.... Myslíš ty niekedy na to, že ja som z toho už vyčerpaný? Končím. Končím s tým. Mám toho už dosť!" Kričal som po nej.

,,Fajn. Ako chceš. Ja odchádzam ráno domov. Ty si rob čo chceš." Zložila mi to. Mal som chuť tresknúť ten mobil o zem. Ale nespravím to.

,,Toto bolo rýchlejšie ako som si myslel." Začudovane som hľadel na obrazovku môjho mobilu.

,,Ďakujem Harry, ale toto si nemusel. Anne bude naš-" Priložil som k Sashiným perám môj prst.

,,Ticho. Ju to prejde. A aj tak. K čomu mi je taký život." Hľadel som do Sashiných zelených očí, ktoré pod mesačným svitom priam žiarili. Musím sa jej spýtať, prečo so mnou nechce chodiť. Nadýchol som sa, že to poviem, no ona ma prerušila.

,,Nehovor mi nič, čo sa týka nás dvoch prosím..." Zahľadela sa do zeme. Pripadám si ako idiot. V kuse riešim len to, že milujem Sashu. Keby som vtedy neodišiel, nemusli sme byť tu. Mohli sme byť úplne niekde inde a šťastní. Miesto toho stojíme na námestí uprostred noci.

,,Prečo nie?" Spýtal som sa úplne primitívne.

,,Nechcem ti ublížiť." Povedala a pomaly kráčala. Šiel som za ňou. Myslím, že ona mi už viac ublížiť nemôže.

,,Povedz mi, čo máš na srdci." Opäť som ju zastavil.

,,Ja... Proste..." Hľadela do zeme. ,,Už k tebe nič necítim."