Hľadanie mágie

1. Čo bolo a bude

Hrubá kniha preletela krížom cez celú komnatu, narazila do steny a zviezla sa na zem, kde ostala otvorená smerom nadol s pokrčenými stranami. Christopher, stojaci pri polici s ďalšími knihami, sa s úškrnom otočil ku kreslu v rohu miestnosti.

„Vitaj v mojom svete," poznamenal.

Odpoveďou mu bol ťažký povzdych. Telly si pretrel oči a s námahou sa v kresle narovnal.

„Vieš, všetci tvrdia, že byť šľachtic je... lepšie."

„Tým myslia, že lepšie ako na poprave. Zvykneš si," odpovedal Christopher s pokrčením pliec. Odložil knihu a oprel sa o knižnicu. Pohľad mu zamieril k oknu, pomaly sa začínalo stmievať.

„Dokedy tu musíš byť?" spýtal sa Telly, sledujúc jeho pohľad.

„Večnosť," zavrčal Christopher.

Telly sa zasmial, prešiel k odhodenej knihe a zdvihol ju. Pozrel sa, na ktorej strane ostala otvorená, a prečítal pár viet. Hovorili o ochrane panovníka počas vojny. Kniha nepochádzala z Južnej Zeme, ale Telly sa už pred niekoľkými mesiacmi dozvedel, že pravidlá v Tairemone sa len málo odlišujú od tých v Južnej Zemi. Preto všetci súhlasili s tým, aby si ho na starosť vzala tairemonská princezná Amanda, a naučila ho, ako má byť manželom kráľovnej. Sophelia mala priveľa vlastných záležitostí, zmena, hoci menšia, čakala aj ju.

Dnes Amandu zastupoval Christopher, pravdepodobne na kráľov rozkaz. Telly sa nedozvedel, či je s ním za trest, alebo jednoducho preto, že Amanda mala iné veci na práci, a radšej sa nevypytoval. Christopher vyzeral už aj tak dosť otrávene.

„Akoby nestačili moje vlastné hodiny," zamrmlal, sledujúc knihu v Tellyho rukách s otvorene nepriateľským výrazom. „Len nedávno skončili, ale táto nočná mora ma bude prenasledovať do konca života!"

Telly sa zasmial a odložil knihu. Zahľadel sa na Christophera.

„Tak ma nauč niečo iné. Z tvojich skúseností."

Christopher neveriacky nadvihol obočie.

„Moje skúsenosti? Jedna skutočná vojna, pri ktorej... Som nič dokopy neurobil."

Otrávene odvrátil pohľad k oknu. Telly vedel, že tá vojna nie je práve najlepšia na rozhovory, a preto sa radšej rozhodol zmeniť tému.

„Radšej niečo zo života na kráľovskom dvore," navrhol. „Vyrástol si tu. Najlepšie niečo optimistické, nie tie kecy z kníh."

Christopher sa zamyslene pousmial.

„Z polovice otrava, nuda, formálne veci. Ale tá druhá polovica je super, to je pravda. Keby som nebol princ, veľa vecí by som nezažil, nenaučil by som sa tak dobre šermovať... a ďalšie veci. Ľudia ma rešpektujú." Zazrel na Tellyho. „Aspoň väčšina."

Tak to už býva, keď ti niekto zachráni krk, pomyslel si Telly, ale nepovedal nič. Obaja sa tvárili, že svoje konflikty pochovali v minulosti, ale v skutočnosti vedeli, že to tak nie je. Keby Christophera nezväzoval dlh za život voči Tellymu, a Tellyho prísaha vernosti kráľovi a krajine, pravdepodobne by sa nikdy ani nepokúšali normálne komunikovať.

Telly radšej neodpovedal, vrátil sa do kresla. Kníh mal už plné zuby, bolo toho priveľa, čo si musel pamätať, a, ako Christopher povedal, väčšina z toho boli nudné formality. Mal pocit, že ako mešťan mal život oveľa jednoduchší. Zmena mu ale aj tak stála zato. V spomienkach sa vrátil jedenásť rokov dozadu.

Bol ešte malý chlapec. V to ráno svietilo slnko a zalievalo celú záhradu za domom jasným svetlom, vzduch sa začínal zohrievať a z ulice doliehal zvuk začínajúceho mestského rána. Telly kráčal opatrne popri plote záhrady, aby na opačnej strane záhonov napravil drevený terč, ktorý vietor v noci vykrivil. Na konci záhrady zastal a na chvíľu sa zahľadel na námestie. Ich dom stál len niekoľko ulíc od paláca a z konca záhrady sa dalo uličkami pomedzi domy zazrieť kúsok námestia a vysokej veže paláca za ním. Tellymu sa páčil ten pohľad, hoci najradšej obdivoval palác zblízka, priamo z centra námestia.