Hľadanie mágie

9. Alchymista

Sophelia sa pomaly zdvihla z postele a zahľadela sa do okna. Bola v jednej z Amandiných komnát, a bola rada, že je na chvíľu inde ako doma. Kráľ Cornelis už včera večer zvolal radu, kde prebrali jej možnosti. Všetci sa zhodli, že Kniha všetkých vekov je pravdepodobne v rukách černokňažníkov, dokonca ju určite získal niekto nadpriemerne mocný. Tairemonskí alchymisti skúšali použiť kúzla, aby knihu vystopovali, ale neboli o nič úspešnejší než tí z Južnej zeme. Černokňažníci knihu dobre strážili.

„Amanda je na ceste tam," hovoril kráľ. „Možno nájde aj tú knihu."

„Pochybujem," pokrútil hlavou vrchný alchymista Solas. „Ten, kto ju získal, ju bude určite dôkladne chrániť, a princezná sa bude sústrediť na záchranu svojho brata. Aj keby sa dostala do ich pevnosti a mala dosť času na to, aby ju podrobne preskúmala, nebude ju vedieť nájsť. Trvalo by jej to minimálne niekoľko dní."

„Tak čo navrhujete? Nechať knihu tak?" spýtala sa Sophelia.

„Navrhujem zistiť, aké plány s knihou majú. Je tam viacero mocných zaklínadiel, ktoré sa dajú ľahko zneužiť."

„Ako máme zistiť, ktoré z nich použijú?" nechápala Sophelia.

„Musím si preštudovať všetko, čo o tej knihe vieme. Ale napríklad je skoro isté, že ak uniesli princa Christophera, budú používať zaklínadlo, na ktoré potrebujú kráľovskú krv."

Cornelis znepokojene nadvihol obočie.

„Veľa o čaroch neviem, ale ak si dobre spomínam na niektoré útržky informácií, na zaklínadlá také mocné treba tej krvi veľa."

„Nielen to," potvrdil Solas. „Budú ju musieť dopĺňať, inak môže zaklínadlo slabnúť, až sa nakoniec úplne stratí."

„Takže... držia Chrisa nažive?" spýtala sa Sophelia s nádejou v hlase.

„Pravdepodobne, ale istý si byť nemôžem," odpovedal Solas s pohľadom na kráľa, ktorý sa zo všetkých síl snažil nerobiť si priveľké nádeje, ale ani neprepadať zúfalstvu.

Sophelia vedela, že neprítomnosť oboch následníkov trónu ho znervózňuje viac, než by kedy bol ochotný pripustiť. Tušila, že sa v skutočnosti snaží zamestnať pátraním po knihe, aby na svoje deti nemyslel, alebo aby získal aspoň nejakú nádej, že žijú.

Kráľovská rada trvala dlho a po nej sa Sophelia vrátila do komnaty. Spala pol dňa predtým, takže dlho do noci ostala hore a sledovala tmavé nádvorie za oknom. Myslela na Tellyho a chýbal jej viac, než kedykoľvek predtým. Vedela, že ak by mal dať v Sato Madri život za Tairemon, tak to urobí, a bála sa preto ešte viac. Ani nevedela, ako zaspala, len sa prebrala na posteli, keď jej na tvár dopadli lúče slnka.

Vstala, okúpala sa obliekla si šaty. Nepredpokladala, že by dnes niekam išla, domov sa ešte vrátiť nechcela, aspoň nie dovtedy, kým nezistí čo najviac o tej knihe. Rozhodla sa ísť na raňajky, no keď otvárala dvere, zatočila sa jej hlava. Chcela si na chvíľu sadnúť, ale prišlo jej zle. Bežala do kúpeľne.

Stres, pomyslela si, keď potom ležala v posteli a raňajky sa rozhodla radšej vynechať. Príliš sa bojím o Tellyho.

O chvíľu ju čakalo stretnutie s alchymistami v podzemí, ale potrebovala ešte chvíľu. Nakoniec sa pomaly postavila a šla. Stráže ju viedli točitým schodiskom v jednej z veží do hlbokého podzemia.

„Myslela som, že máte v podzemí len väzenie," poznamenala Sophelia.

„Nie, vaša výsosť," odpovedal jeden zo strážcov. „Alchymisti najradšej pracujú v podzemí, skrytí pred pohľadmi ľudí. Bežne k sebe nenechajú prísť nikoho, iba kráľa."