Hľadanie mágie

30. Pohreb

Amanda sa pokúšala, ale nepodarilo sa jej Christophera presvedčiť, aby si vzal svoje kráľovské artefakty späť. Všetko, čo ho označovalo za princa, ostalo ležať v kráľovskej pracovni na stole. Christopher trávil dni v komnate a sám. Cítil sa zúfalý ako nikdy predtým.

Čo som si myslel? bežalo mu v hlave dookola.

Chcel sa vrátiť o niekoľko dní, mesiacov, o pol roka späť a skúsiť nájsť moment, kedy mal vzťah s Ochrancom ukončiť. Zdalo sa mu, že bol slepý, keď nevidel, ako ním Kostrah manipuloval. Vyhlasoval sa za posla mágie, aby ho viedol. Christopher si nadával aj za to, že vôbec potreboval viesť. Taká hlúposť, zbytočne sa bál, aby veci nepokazil, a nakoniec ich pokazil ešte viac. Paymon, teda vlastne Tristan, sa nemal šancu ubrániť, lebo bol dieťa, keď démon prvýkrát prišiel. Lenže Christopher bol už dospelý. Mal sa teda vedieť ubrániť? Čo tým Michel myslel, že sa ubráni málokto? Zúfalo by chcel veriť tomu, že jeho činy a slová sú odpustiteľné, ale zároveň si zakaždým spomenul na veci, ktoré hovoril Amy a Tellymu.

Ako to, že som to nevidel? Prečo som si vôbec myslel, že som hodný vládnutia, keď som sa mohol nechať naviesť na zabitie vlastnej sestry?

Vstal a prešiel k zrkadlu. Jeho oblečenie bolo viditeľne kráľovské, šité na mieru, bohato zdobené a drahé. Christopher si ho znechutene vyzliekol a v šatníku našiel obyčajné hnedé nohavice s bielou košeľou, ako mali ktoríkoľvek mešťania. Už viac nebol princ, a nechcel tak ani vyzerať. Odteraz bude jedným z mnohých ľudí obývajúcich palác. Bude sa venovať vojsku a jedinej veci, ktorú kedy robil dobre. Vychovávať štyroch chlapcov zo sirotinca.

Znovu uprel pohľad na svoj odraz. Už nevyzeral ako princ. Tvár mu však ostala taká, ako ju mal predtým, len s unavenými a nevyspatými očami. Stále mal však matkine dokonalé, súmerné črty, ktoré ho robili krásnym. Vždy svoju krásu využíval v svoj prospech, ale teraz mu bola prvýkrát odporná. Najradšej by si do tej dokonalej tváre vrazil päsťou. Odvrátil sa od zrkadla, ale potom si spomenul, ako kedysi prvýkrát uvidel Kostraha. Zjavil sa v tomto zrkadle a presviedčal ho, aký je dokonalý. Christopher sa zúrivo zahnal a udrel z celej sily päsťou do zrkadla. S veľkým hlukom sa roztrieštilo na kúsky.

Odstúpil a zasyčal od bolesti. Pozrel si na ruku. Črepiny ho na niekoľkým miestach porezali, hoci nie hlboko. Našiel čistú vreckovku a bez väčšieho záujmu si ju obmotal okolo ruky. V zrkadle teraz bola obrovská diera, ale upokojovalo ho to. Neuvidí sa, a ani sa vidieť nechcel. Vždy, keď si predstavil otca a aký by bol sklamaný, keby vedel, čo sa stalo, najradšej by sa prepadol pod zem. Bolelo ho to, stále cítil obrovský žiaľ zo straty a okrem toho by mu rád povedal, ako ho to mrzí, rád by sa ho opýtal, čo má teraz robiť. Ale už bol sám.

Keby som nebol idiot, pomyslel si, hovoril by som s ním o tom, že ku mne prišiel nejaký Ochranca. Mal som sa pýtať vtedy. Teraz si zaslúžim byť na to sám.

Uvedomoval si to, ale nič sa tým nemenilo bolesti, ktorú cítil. Nevedel si predstaviť, ako pôjde na pohreb a pozrie na otcovo telo bez toho, aby ho prebodávalo vedomie, ako strašne sklamal.

Pohreb mal byť za súmraku, ale Christopher nedokázal byť v komnate sám so sebou. Rozhodol sa zaťať zuby, tváriť sa normálne a ísť za chlapcami. Nechcel, aby na ňom poznali, že je znechutený sám zo seba, takže sa bude musieť donútiť myslieť na niečo iné.

Vyšiel z komnaty a zamieril k izbám chlapcov. Uvedomil si, ako je okolo neho zrazu ticho. Po Kostrahovom odchode nemal so sebou stále človeka, ktorý neprestával rozprávať, a bolo to veľmi oslobodzujúce. Konečne mohol myslieť sám za seba.

Zaklopal na Victorove dvere. Nikto sa neozýval, tak skúsil vojsť. Zamknuté. Vyskúšal dvere väčšej izby, kde bývali Peter a Roy. Tam ich našiel všetkých, zavalených hromadou neporiadku. Roy ležal na rozhádzanej posteli s knihou v ruke, Victor a Peter sa snažili jeden druhého trafiť loptou do tváre a Leo sa hral s dýkou sediac na stole medzi hromadou pokrkvaných papierov a kúskov oblečenia. Keď ho zbadali, všetci rýchlo vyskočili na nohy.