Hľadanie mágie

7. Sama

Sophelia sa začínala cítiť trochu zúfalo. Sedela za okrúhlym stolom v jednej zo siení paláca Južnej Zeme, spolu s troma členmi svojej kráľovskej rady. Cítila z nich netrpezlivosť.

„Vaša výsosť, je čas pohnúť sa ďalej," hovoril jeden z nich. „Kniha všetkých vekov je dôležitejšia, než čokoľvek iné v tomto kráľovstve."

„Pohnem sa, keď budem vedieť, kam," zopakovala Sophelia už tretíkrát. „Nemáme tušenie, ktorým smerom sa pozrieť, a ak aj vieme, ktorým smerom ísť, nikto z nás sa tam nedostane."

Alchymisti jej potvrdili to, čoho sa obávala – knihu pravdepodobne ukradli černokňažníci, nikto iný by nebol schopný takých kúziel. A hoci Sophelia vedela, že pravdepodobne bol páchateľom Paymon, okrem mena o ňom nevedela nič. Mohli by zaútočiť na Sato Madri, ale znamenalo by to samovraždu, a ona sa snažila zabrániť zbytočným stratám na životoch. Nemala však iný nápad, ako knihu dostať naspäť.

Navyše, od Tellyho odchodu uplynul už skoro týždeň a nemala žiadne správy o ňom, ani o Amande. Pochybnosti jej vlastnej rady jej k pohode nepridávali.

„Vaša výsosť," ozvala sa hlavná veliteľka stráží, ktorá sedela priamo oproti nej. „Stráže čakajú na rozkazy. Sme trochu nepokojní, keď nič nerobíme."

„Čo teda navrhujete?" nadvihla obočie Sophelia.

„Potrebujeme nájsť niekoho, kto niečo vie..."

„To sme už skúšali," pripomenula Sophelia. „Nikto nič viac nevedel povedať."

„Možno viac zatlačiť," nadhodila veliteľka, ale Sophelia rozhodne pokrútila hlavou.

Nechcela, aby v jej kráľovstve dochádzalo k mučeniu, a okrem toho, aj tak by pravdepodobne k ničomu neviedlo. Generál, sediaci hneď vedľa veliteľky, sa nervózne pomrvil na stoličke.

„Vaša výsosť, ak nedáte rozkaz k činnosti, niektorí začnú pochybovať..."

„Prosím?!" Sophelia prudko vstala od stola a oči sa jej nebezpečne zúžili. „Čo mi tým naznačujete?"

„Len to, že je treba konať," odpovedal generál zmierlivo.

Sophelia sa nervózne pozrela von oknom. Padal súmrak, a ona potrebovala premýšľať, a hlavne zúfalo potrebovala oddych.

„Končím radu, stretneme sa zase o dva dni. Dovtedy držte obranné pozície ako doteraz."

Členovia rady si vymenili nespokojné pohľady. Sophelia mala pocit, že stráca svoju moc a vplyv. Potrebovala dôveru vlastných ľudí v to, že dokáže robiť správne rozhodnutia. Ale ako získať dôveru druhých, keď momentálne nedôverovala ani sama sebe?

Vrátila sa do svojej komnaty vo veži. Posadila sa na posteľ a hlavu si zložila do dlaní. Potrebovala si oddýchnuť, ale strach o Tellyho a situácia v rade jej to nedovoľovali. Keby mala pri sebe aspoň jeho... ale je preč. Je preč, lebo prisahal vernosť druhému kráľovstvu, aby si ju mohol vziať.

Jej rodičia deň po korunovácii odišli za more, aby si dopriali odpočinok v starobe. Boli preč a nemohli jej poradiť, čo má robiť, nemohli ju nasmerovať. Mohla by otcovi napísať, ale nechcela, aby sa vracal, trvalo by to dlho a mala by zo seba pocit, že zlyhala.

Ale na koho sa má obrátiť, keď tu nikto nie je? Christopher, ktorý by jej určite pomohol, možno už ani nežije a Amanda odišla. Kráľ Cornelis by vedel, čo má robiť, ale silno pochybovala, že jej bude ochotný pomôcť. Nevyčítala by mu to, mohla si za to sama. Keď sa videli naposledy, na slávnostnej ceremónii pred celým kráľovstvom ho objala, a keď sa videli predtým, bol na ňu nahnevaný. Doteraz cítila pálenie dlane zakaždým, keď si na ten deň spomenula.