Hľadanie mágie

21. Kryštál

S hroziacim útokom mal Christopher na chlapcov z ulice oveľa menej času, ale neplánoval ich režim prerušiť. Trénoval s nimi, kedykoľvek mohol, a keďže usúdil, že potrebujú aj vzdelanie, kontroloval, či sa zúčastňujú vyučovania. To síce nemali v hrade, ale v mestskej škole, ale postaral sa, aby mal nad nimi vždy niekto dozor.

Potom, čo ich priviedol, bol sám prekvapený, ako rýchlo ho začali rešpektovať. Pôvodne si myslel, že z toho nič nebude a po pár týždňoch to vzdá a pošle ich späť do sirotinca, alebo do väzenia. Lenže napriek tomu, že bol občas tvrdý a viedol ich veľmi pevnou rukou, žiaden z nich nevyzeral výnimočne nespokojný. Keď dostali trest, samozrejme šomrali, ale väčšinou robili, čo povedal. Niekedy mal pocit, že sa ho trochu boja, hlavne dvaja menší, vtedy vedel, že musí ubrať a chvíľu byť miernejší. Victor bol už predtým vodcom a mozgom tejto malej bandy, a po príchode do hradu ho stále nasledovali. Preto bolo najviac problémov práve s ním, hoci si ho Christopher obľúbil najviac. Okrem neho boli v skupine dvanásťroční bratia Roy a Peter, dvojičky, hoci si neboli veľmi podobní, a trinásťročný Leo.

Niekoľko dní po Michelovej neočakávanej návšteve s nimi trénoval tiež. Najprv posilňovacie cvičenia a beh, potom ich učil šerm. Väčšinou trénovali na dvore hradných kasární, ktorý bol miestom tréningu aj pre vojakov a stráže. Tentoraz nechal dvoch najmladších, aby na tráve bokom od hlavnej časti dvora bojovali proti sebe. Meče ostré nemali, tie by boli nebezpečné.

„Trochu ustúp, Roy," zavolal na jedného z nich. Ten urobil nesmelý krok dozadu, ale súper ho napadol veľmi bojovne.

Roy uskočil do strany.

„Nie... zablokuj ho," skúsil navrhnúť Christopher.

Sledoval ich s občasnými poznámkami, ale bez zvyčajného zápalu. Victor a Leo sedeli vedľa neho na niekoľkých drevených debnách, ktoré kedysi asi mali nejaký účel, ale teraz sa už len povaľovali na tráve a nemal ich kto odložiť, tak slúžili ako miniatúrne hľadisko.

„Čo sa deje, Chris?" spýtal sa Victor po chvíli. „Si naštvaný?"

Od incidentu na plese už prebehlo veľa času a Christopher chlapca hneď na druhý deň uistil, že je všetko v poriadku, takže Victorovi nešlo do hlavy, prečo znovu vyzerá, akoby niekto niečo urobil.

„Nič, kráľovské veci," odpovedal Christopher. „Nie som naštvaný, len mám toho veľa na mysli."

Roy odskočil od brata, ktorý ho zasiahol mečom do boku, a škaredo zanadával.

„Hej! Desať klikov za to vyjadrovanie!" zvolal Christopher a postavil sa.

Roy neochotne urobil, čo mu princ prikázal, ale keď mal odložiť meč, len ho naštvane odhodil. Christopher si povzdychol a podišiel k nemu.

„Čo je?" spýtal sa priamo.

„Nič." Roy namosúrene odchádzal.

Christopher ho drsne chytil za plece a otočil k sebe.

„Čo sa deje?" spýtal sa znovu, dôraznejšie.

„Prečo sa musím učiť ten hlúpy šerm, keď mi vôbec nejde?" vyliezlo z neho nakoniec. Nahnevane kopol do najbližšej debny.

„Máš len dvanásť, to sa zlepší."

„Peter má tiež dvanásť a je dobrý!" Roy vyzeral, že má slzy na krajíčku. „A ja nechcem, aby sa to zlepšilo, mňa to nebaví!"

Christophera to trochu zarazilo. Chalanov trénoval za vojakov, lebo predpokladal, že ich to bude baviť a zároveň naučí disciplíne.

„A prečo mi to hovoríš až teraz?!" Christopher skoro kričal, a uvedomil si, že to asi nie je dobrý nápad, tak stlmil hlas. „Roy, ak nechceš, nemusíš robiť šerm. Nájdeme niečo iné, čo ťa bude zaujímať viac."