Hľadanie mágie

25. Boj

Ochranca sledoval Christophera, ako si oblieka brnenie. Vojna s černokňažníkmi mu prišla vhod – nikde inde nie je toľko nenávisti, ako vo vojne. Princ v poslednom čase nemal čas na nič okrem prípravy armády, a Ochrancovi sa preto darilo držať ho od tých chlapcov, kvôli ktorým sa mu vždy vzdialil. Dostal ho za tieto dni pod svoju nadvládu, konečne dokonale, tak, ako to od začiatku chcel. Bolo to ťažké, možno až príliš ťažké, ale zvládol to. Ostával vo svojej fyzickej forme a stále rástol. Mohol princovi radiť čokoľvek a byť si istý, že ho nebude podozrievať. Možno sa občas ešte rozhodne podľa vlastnej vôle, ale už nikdy ho nevytesní zo svojich myšlienok, nikdy sa ho už nebude chcieť zbaviť.

„Budeš so mnou?" spýtal sa ho Christopher zrazu. „Vo vojne... ideš tam aj ty?"

„Budem s tebou, hoci z diaľky," prikývol Ochranca. „Ja nie som bojovník."

V skutočnosti ho rozčuľoval ten sprostý jednorožec. Nebyť jeho, mohol by byť neustále po princovom boku a živiť sa jeho nenávisťou. Za túto vojnu by narástol tak, ako sa mu to nepodarilo za pol roka s ním doteraz.

Christopher sa obliekol, zobral si prilbu a meč a vyšiel z komnaty. Cestou stretol kráľa, už nachystaného do boja, a spoločne kráčali k hradnej bráne. Keď boli neďaleko nej, dobehla ich Amanda.

„Idem s vami," oznámila im rozhodne.

„Ale ostávaš vzadu, to je dúfam jasné," odpovedal jej kráľ. „Môžeš byť na mestských hradbách."

„Nie som taká hlúpa, aby som išla do boja, keď neviem bojovať," prevrátila očami. „Odprevadím vás a vrátim sa k alchymistom."

Christopher na ňu celý čas zazeral a nehovoril nič. Bol by celkom rád, keby išla do boja, bol si istý, že by ju zabili za pár minút a on by mal pokoj.

Za hradom čakala armáda. Vysadli na pripravené kone.

„Christopher," ozval sa kráľ k synovi. „Dávaj si pozor."

Christopher prikývol.

„Jasné, aj ty."

Na Amandu ani nepozrel a odcválal k svojej jednotke. Kráľ so svojím oddielom vojakov vyrazil na sever, zatiaľ s dcérou po boku.

„Amy," oslovil ju, kým šli v relatívnom tichu a pokoji lesom. „Ak ma náhodou zabijú..."

„Nerob to," pokrútila hlavou. „Prosím."

„Ak ma náhodou zabijú," zopakoval, nenechával sa vyviesť z rovnováhy, hoci ho prosba zabolela. „Musíš sa postarať o ochranu kráľovstva. Zem musí mať kráľa."

Prikývla, ale nepáčilo sa jej to.

„Možno to pôjde inak," povedala.

„Kiežby," povzdychol si.

Chvíľu išli v tichu a počúvali len pravidelný dupot kopýt.

„Otec, ja ti to nedovolím," vyhŕkla Amanda nakoniec. „Nemôžeš."

„Nebudem o tom hovoriť, Amanda."

Pochopila, že jeho názor nezmení. Prišli k táboru. Lukostrelci sa rozmiestnili na kopci nad nimi. Približne pred rokom a pol severnejšie odtiaľto bojovali so Severným kráľovstvom. Vtedy boli ich šance oveľa lepšie. Princezná sa rozlúčila s otcom.

„Veľa šťastia," popriala mu, ale nechcela odísť. Hľadela na otca, no nenašla, čo by viac povedala.

„Drž sa, Amy," povedal jej stručne. Chvíľu na ňu ešte hľadel, ale potom jej kývol a otočil sa k vojakom.