Joke [YoonMin; TR] ✔

Časť 30.

Vystúpil som z autobusu najrýchlejšie ako môžem. Naozaj som sa tej pani bál a chcel som od nej zmiznúť čo najskôr.

Stál som na chodníku spolu s kufrom a obzeral sa okolo seba. Nikde som nevidel Yoongiho vlasy. Písal, že tu bude. Ako mám ísť k nemu, keď ani neviem na akej ulici býva.

Horšie by bolo, ak by ma oklamal a dokonca by tu ani nebýval. Alebo pri najhoršom sa možno dohodol s pani z toho autobusu a chceli ma predať spolu.

„Jimin." Rýchlo som sa otočil a zbadal mne dobre známu tvár.

„Yooni!" Objal som toho chalana a nezamýšľajúc sa nad tým, čo to vôbec robím.

„Uh, prepáč," odtiahol som sa a sklonil hlavu.

„Nič sa nestalo, dieťa. Tiež som šťastný, že ťa vidím. Ako prebiehal zvyšok cesty? Divná pani ťa stále sledovala?"

„Spýtala sa ma, či mám rád cukríky. Musel som klamať, pretože čo keby to naozaj boli tabletky alebo iné lieky?"

„Ty si ešte nikdy nešiel sám takto ďaleko, že?"

„Jedine autobusom do školy."

„Nečudujem sa, že si taký vystrašený," zasmial sa, zobral môj kufor a druhou rukou ma chytil sa ruku. 

„Ideme. Pravdepodobne si unavený," usmial sa na mňa a ja som sa modlil za to, aby som neodpadol. Naživo vyzeral ešte krajšie. Dúfam som, že tento týždeň neuplynie rýchlo. Keď som s ním, nechcem sa už nikdy vrátiť domov.