Joke [YoonMin; TR] ✔

Časť 111.

Jimin mal pravdu. Mal som sa vrátiť onedlho a prišiel som po polnoci. Rýchlo som odhodil preč topánky a bundu. Musel som sa presvedčiť, či je stále tu. Rozhliadol som sa po všetkých miestnostiach až som napokon vtrhol do spálne, kde na moje šťastie spal mladší. Vyskočil som na posteľ a objal ho okolo pliec.

„Choď spať na gauč, nechcem ťa tu," zamrmlal a odsunul ma od seba.

„Nejdem," zasmial som sa a opäť ho objal.

„Tak idem ja." Posadil sa a obdaroval ma vražedným pohľadom. Ak by som nebol ospalý a sústredil svoju pozornosť na to, ako očarujúco vyzeral, bál by som sa.

Vstal som hneď po ňom a chytil ho za zápästie. Aj napriek tomu, že sa pokúšal vytrhnúť a dokonca ma aj začal biť vankúšom, ktorý držal v druhej ruke, som si ho dokázal pritiahnuť do objatia.

„Len pretože som ospalý." Oprel si hlavu o moju hruď a po chvíli ma zasiahla jeho päsť.

„Veľmi veľa?"

„A čo? Nie, teraz nebudeme mať sex. Dokonca ani na to nemysli. Stále som nahnevaný a stále sa plánujem odsťahovať."

„Nie, o to mi nejde," odfrkol som.

„K tomu sa dostaneme neskôr. Obleč sa a ja ťa čakám pri dverách," prečesal som mu pramene vlasov a dal mu bozk na čelo.

„Máš päť minút alebo ti s tým pomôžem."

„Yoongi, nechcem nikam ísť."

„Dôveruj mi. Chcem ti všetko vysvetliť."

„Nemôžeš počkať do rána?"

„Nie, Jimin. Obleč sa," odsunul som sa, pobúchal ho po pleciach a opustil spálňu. Keď som mu to oznámil, išiel som na chodbu hľadajúc, kde som odložil topánky a bundu. Vlastne ani neviem, prečo som ich odhodil.

Hral som sa so šnúrkami od topánok, túžiac ísť po Parka, pretože mu to trvalo už dlhšie ako päť minút, ale v tom vyšiel z našej spálne v teplákoch a s veľkou mikinou, ktorá očividne kedysi patrila mne. Bez slova si obul topánky a zaviazal si správne šnúrky.