Joke [YoonMin; TR] ✔

Časť 97.

B

olo už niečo okolo 23. Jin a Namjoon od nás odišli asi pred dvadsiatimi minútami a ja som sa rozhodol osprchovať. Neskôr som sa pozrel na svojho priateľa, ktorý sedel na gauči so slzami v očiach.

„Yoongi, čo sa stalo?" spýtal som sa, keď som k nemu prišiel.

„Ďakujem, za to, že si to pre mňa urobil, a že si ma nepočúvol. Som šťastný, že si si stál za svojim, pretože teraz som naozaj rád a ty si toho dôvodom."

„Yooni, to nič nie je. Len som ti chcel urobiť veľkú oslavu narodenín."

„A to si urobil," zasmial sa a pobozkal ma na čelo.

„Chceš, aby bola ešte krajšia?"

„Ako?"

„Poďme, máme len jednu hodinu," vstal a chytil ma za zápästie. Zaviedol ma na chodbu, a keď som si obul topánky a obliekol si bundu, vyšli sme z domu.

Na nebi bolo veľa hviezd. Vyzeralo to nádherne. Nevedel som, kam sme išli, ale nepýtal som sa. Myslím, že ma chcel prekvapiť, a aj keď to nemám rád, chcel som mu urobiť radosť. To bolo najdôležitejšie.

Napokon sme sa dostali na pre mňa veľmi známu ulicu.

„Prečo ideme k hyungom?"

„Nejdeme."

„Tak prečo sme pred ich bytovkou?"

„Pretože majú strechu," zasmial sa, pokrčil ramenami a vtiahol ma dovnútra. Išli sme na posledné poschodie, keď ma začali bolieť nohy. Yoongi vystúpil po rebríku a otvoril dvere. Šiel na strechu a dal mi znamenie, aby som urobil to isté. Chvíľu som váhal, ale napokon som to urobil. Yoongi ma pobozkal na čelo a sadol si bližšie ku kraju. Posadil som sa k nemu so strachom, čo plánuje.

„Chceš skákať! Yooni, myslím, že by to bolo pre teba typické."

„Hlupáčik," znovu sa zasmial.

„Poď a sadni si vedľa mňa," zamrmlal, uvoľňujúc miesto vedľa seba. Urobil som to, o čo ma prosil a po chvíli ma objal okolo ramien.

„Vždy som sem chcel ísť s niekým pre mňa dôležitým."

„Si sladký," zachichotal som sa. Cítil som ako mi červenie tvár.

„Dnes môžeme vidieť hviezdy, vďaka ktorým je to ešte krajšie. Aj keď som tu vždy plánoval robiť niečo iné."

„Skočiť? Prosím, nerob to!"

„Čo máš s tým skákaním? Dieťa, chceš, aby som to urobil?"

„Nie, neviem prečo som to povedal."

„Nie, vážne," vstal a podal mi dlaň. Keď som sa ho chytil, vytiahol ma hore.

„Už ideme?"

„Nie," pokrútil hlavou a začal vo vrecku niečo hľadať.

„Hovoril som ti, že mi môžeš tento deň spraviť krajším, pamätáš?" Súhlasne som prikývol.

„Vieš, Jimin... premýšľal som nad tým už dlho a napokon som si povedal, že to skúsim. Po tom všetkom, čo sa dnes stalo, som sa rozhodol urobiť to teraz. Zdôrazňujem, že nič nemám," zasmial sa nervózne.

„Uh, som zlý vo vyznávaní pocitov, ale vieš, že ťa celým srdcom milujem. Nemám nič ani nikoho, kto by bol pre mňa tak dôležitý ako ty. Si pre mňa všetko, doslova. Neviem si predstaviť, že ťa stratím, a že by som pri tebe mohol stáť len v spomienkach. Sakra, si prvá osoba, do ktorej som sa tak zamiloval." Mal som pocit, že mi po tvári stekajú slzy a nemýlil som sa.

„Dobre, pravdepodobne si vo väčšom strese, už to nebudem zdržiavať. Vezmi si ma. Prosím. Nechcem byť s nikým iným, kto nie je ty. Chcem s tebou stráviť každú chvíľu svojho života."

Dlaňami som si zakryl ústa a vtedy som si bol istý, že z mojich očí steká more sĺz. Prikývol som hlavou, pretože ako by som mohol nesúhlasiť? Yoongi sa široko usmial a vytiahol z vrecka malú škatuľku.

„Nehovoril som ti to, ale už dlhší čas som si odkladal peniaze. Nevedel som, čo s nimi, ale potom som si už bol istý, na čo ich miniem." Dal mi na prst prsteň a ja som ho silno objal.

„Milujem ťa, Yoongi."

„Tiež ťa milujem, Jimin."