Joke [YoonMin; TR] ✔

Časť 62.

Dnes som vstal skôr. Na raňajky som spravil Yoongiho obľúbené palacinky a k tomu som uvaril zelený čaj, ktorý tam miloval. Nevedel som, čo mu je a musel som to z neho dostať.

Zobudil sa okolo jedenástej. Prišiel do kuchyne akurát vtedy, keď som dával jedlo na tanier. Mal na sebe teplákovú súpravu, príliš veľké tričko a bol zabalený do prikrývky. Pôvabné!

„Dobré ráno, Yooni," zvolal som a objal ho. Gesto mi neopätoval, len ma obišiel a prišiel k chladničke, odkiaľ vytiahol fľašu vody.

„Pripravil som palacinky a dokonca som pre teba urobil aj čaj. Zelený, taký máš rád!"

„Ďakujem, ale nie som hladný."

„Zjedz to." Stál som v uličke tak, aby nemohol odísť.

Musel som vedieť, čo sa deje. Veď predsa len, veď palacinky nikdy neodmietol.

„Jimin, naozaj nie som hladný. Prepáč."

Sťažka som si povzdychol a posadil ho na stoličku. Následne pred neho položil pripravené jedlo.

„V poriadku. Viem, o čo ti ide. Idem preč, pretože viem, že sa so mnou nechceš rozprávať. Si na mňa zlý a ja neviem prečo. Dobre, ale choď sa najesť. Aj tak si už dosť chudý. To tričko ti voľakedy bolo dobré."

Neochotne zdvihol pohár a napil sa z neho. Ako som mu sľúbil, opustil som kuchyňu a sadol si na pohovku do obývačky. Pozeral som na vypnutú obrazovku televízora. Urobil som niečo zle? Dobre, nepovedal som mu, že zostanem u Hobiho a potom som prišiel neskoro. A on chcel so mnou tráviť viac času. Dnes sme mohli byť spolu, najmä kvôli nemu som nešiel do školy.

Počul som kroky, ktoré sa ku mne blížili. Otočil som hlavu a v tej chvíli som videl Yoongiho sediaceho vedľa mňa. Pozeral presne na to isté miesto, na ktoré aj ja pred chvíľou. Nehovoril som nič. Mal som podozrenie, že ani nechcel, aby som to robil.

„Mali by sme sa porozprávať?" spýtal sa a ja som sa naňho pozrel. Nehýbal sa. Stále zízal na vypnutú obrazovku.

„Je jedno, čo povieš. Aj tak musíme."

„Tak, čo sa deje?"

„Miluješ ma?" pozrel sa mi napokon do očí.

„Samozrejme, že áno. Prečo sa pýtaš?"

„Pretože mam dojem, že to tak nie je."

„Pokiaľ ide o to, že som ti nepovedal o tom, že zostanem u Hobiho a o to, že som prišiel neskoro potom..."

„Nie, nemyslím to. Myslím to, že mi nič nehovoríš. Nehovoriac o tom, že vychádzame spolu, akoby sme boli iba kamaráti. Nenechal si ma chytiť ťa ani za ruku."

„Pretože..."

„Keď to má byť len nejaká slabá výhovorka, nič nehovor. Chcem, aby si mi povedal, čo naozaj cítiš. Nevyhodím ťa z bytu, ak sa bojíš toho. Nechcem byť klamaný."

„Je smutné, že si myslíš, že ťa nemilujem, a že ťa klamem." Cítil som, ako sa mi do očí tlačia slzy, ale párkrát som rýchlo zamrkal, aby som ich zahnal.

„Ale milujem ťa, až je to ťažké. To, že ti to niekedy nedokazujem neznamená, že to tak nie je. Jednoducho sa bojím, že nie som pre teba dosť dobrý, že ak niekto uvidí, že si ma držal za ruku, bude sa ti smiať, že chodíš s takým blbcom."

„Naozaj si myslíš, že sa starám, čo si myslia ostatný?"

„Prepáč, Yooni. Sľubujem, že ti budem hovoriť všetko. Doslova. Dokonca ti budem písať správy, že teraz píšeme poznámky z biológie alebo, že idem do kúpeľne. Len sa nehnevaj."

„Nemusíš byť až tak presný. Stačí, ak mi napíšeš, že na noc neprídeš domov."

„Budeš vedieť o všetkom." Položil som si hlavu na jeho rameno a on ma objal.