Temné myšlienky

Volanie krvi

Dievča neskrotné s plášťom purpurovým

kráča mestom tichým, zasneženým.

Šaty dlhé, čisté jak ten sneh

na sukni, páse, rukávoch bledomodrý lem.

Pod kapucňou moja tvár je skrytá,

do dlane jazva po zuboch vrytá,

oči skryté pod záštitou noci.

Zafúka vietor a plášť sa točí.

Popieram bolesť, popieram strach.

Ukrývam smútok, ukrývam plač.

Zlomená duša mení sa v prach,

zúrivý jed zabíja aj svedomia dno.

Kto som ja, pod tými všetkými vrstvami studu?

Ktoré zo zvierat má najbližšie k tomu môjmu pudu?

Aká krv mi v žilách prúdi?

Čo za netvora sa do mňa vlúdil?

Výr otázok čo pokoj mi nedá,

tvár moja v zrkadle celá bledá.

Triaška po tele, zmyslov zocelenie,

východ striebornej luny a jej vábenie.

Zákerný kián čo berie mi tvár,

trhá ma na dve a necháva len svár.

Svár, chuť zabiť a túžbu po pomste.

Bežte mi z cesty hoc aj chrabrý ste.

Tesákov plná papuľa nežne zavíja

a tým nežným vytím krásu splnu zabíja.

Na povrch druhá osobnosť sa derie,

obludnú podobu na seba berie.

Až za jasnej luny sa objaví,

až vtedy posolstvo svoje vyzradí.

Srsť sťa uhoľ vo vetre sa plazí.

Cez les, čierny tieň, skokmi cestu si razí.

Pomedzi stromy, pomedzi kry.

Tam skúša svoje zákerné hry

na nevinné bytosti strážcov lesa.

Jeho vražedné zreničky vidia len kus mäsa.

Zmysli ľudské sa strácajú,

nohy šialenú rýchlosť získavajú.

Ruky tmavé, silné, nebojácne

kántria všetko matke prírode vzácne.

Na strome sa blyštia dúhovky, svietia v ihličí.

Ďalšie: „ Aúúú!" vzduchom zasviští.

Srsť padá z ženského tela jak lupene zo stromu,

dotrhané dievča skáče neobratne do snehu.

Zelené, už ľudské oči, sťa jarné listy,

dych sa kráti obraz je hmlistý.

Odrazu šíp do lopatky vletí.

Hasnúci oheň znovu vznieti.

Oči šialené, jak podstata sama