Môžeme byť iný, tak prečo ne sme?
Nemusíme byť plný smútku.
Tak prečo stále rovnaký sme?
Prečo sa nevzdáme hriechu?
Na tých istých cestách plných
vášní a rozkoše zakázanej kráčame.
Nedívame sa späť na sklo hodín nástenných,
hodín nášho života, ktorý si zrejme nevážime.
Ubúda z neho stále väčší kus,
no mi si to nevšímame.
Z nášho života sa stáva čoraz väčší hnus,
ktorý každý deň zohrievame.
Vedľa iných sme ako úplné trosky,
chodiace mŕtvoly bez duše.
Plynie čas a zostávajú z nás iba kosti
po ktorých sa plazia hady citovej púšte.
Zabíjanie radosti nám nerobí problém,
tú cítime až keď je srdce prázdne.
Sme hrdý no citovo prázdny golem,
lásku a iné nežnosti hasíme kým nepadne.
Žijeme, no neprežívame ani jednu minútu,
ktorú nám dal Boh do daru.
Našu dušu nekŕmime nechávame ju vychudnutú,
svoju myseľ dusíme meníme ju v paru.
Ničíme každý náznak úspechu,
každú vec ktorá by priniesla šťastie.
V liehu hľadáme tupú útechu
a v jednej noci s neznámym milovanie.
Obchádzame priame cesty,
kráčame zradnými chodníkmi slepými.
Píšeme potupné krátke listy
s rukami len na povrch hladkými.
Trháme na kusy všetko čo malo byť sväté,
novým hriechom priestor dávame.
Pravda s lžou sú spolu zomleté,
vlastnou dušou predpekliu mávame.
Špinavé slová lezú nám z úst,
plazia sa po čistých dušiach.
Po našich krokoch zostáva len spúšť
a plač leží navždy v ušiach.
Tam kde sme schnú aj vyschnuté stromy,
jazerá sa farbia krvou nevinnou.
Na zem padajú blesky a hromy,
život končí predstavou ohavnou.
STAI LEGGENDO
Temné myšlienky
PoesiaÚlomky duše, úlomky snov... Balady a básne nad ktorými sa človek musí aj trochu zamyslieť. Pár čiernych slov, ktoré sa splietli do veršov. Možno len spŕška náhodných viet, ktoré sa rýmujú alebo možno aj niečo viac... Asi tak by som popísala to čo ob...
