Temné myšlienky

Vo vlnách

Vír života krúžiaci okolo,

predstierať, že tu nie je je už neskoro.

Prázdne sľuby, nikdy nevyplnené,

dvere ľudskosti navždy zatvorené.

Kolotoč možností, kolotoč hlúpostí

a myseľ plná všetkých maličkostí.

Všetkého, čo život do cesty privial,

všetkého, čo ti život nalial.

Spomínaš na časy minulé,

na časy detské nevinné,

na prvé slová, prvé kroky.

Na rodinu a všetky tie roky.

Roky čo si strávil v ich objatí láskavom,

v domove útulnom a chránenom

pred zlými snami a obludami.

Pred všetkými tými sklamaniami.

Sklamaniami čo vchádzajú do sŕdc potichu,

nenechajú ich sa nadýchnuť

a zničia všetky nite ktorými je späté.

Všetky city do neho s láskou vryté.

Spomínaš na prvé lásky, prvé bozky,

na to, aký si bol ešte krotký,

aký neskúsený a nevinný,

aký zaľúbený a bláznivý.

Spomínaš na dni, ktoré ti dávali silu,

ktoré ti ukázali stránku sveta milú.

Všetky momenty, ktoré slzy do očí tlačia,

všetky tvoje chyby za ktoré iný platia.

V mysli blúdia prvé strasti, prvé pády,

prvé rebelstvá a prvé zrady

od ľudí, ktorí nosili pred tebou masky.

Od priateľov a tvojej veľkej lásky.

Pre ktorú by si aj nemožné spravil.

Do tých najhlbších vôd by si sa hodil

s myšlienkou pomoci a slovami,

ktoré budú znieť už len medzi vlnami.

Už nenájdu cestu domov kroky tvoje,

už viac neobjímu ťa ruky moje,

nevytiahnu ťa z tých vôd tmavých,

nepohladia po vlasoch plavých.

Nebudem mať možnosť ti povedať,

že ťa vždy budem milovať.

Že mi chýbať budeš ako nikto nikdy,

že odpúšťam ti všetky krivdy.

Je neskoro na naše zajtrajšky,

ty odlietaš na krídlach vážky

do všetkým nám neznámych miest.

A tak schádzaš z životných ciest.

Tvoje srdce už ani biť neskúša,

nový smer naberá tvoja duša,

zostáva vo vodách hladných.

Vo vlnách tichých, slaných.

Už je koniec lásky, koniec snov,

koniec všetkých pocitov.

Miznú moria, miznú dni.

Odchádzajú tebe a odchádzajú mi.

Koniec je bielych sŕdc!

Koniec nevinných sŕdc!

Koniec našich dlhých prechádzok!

Už je koniec živých rozprávok!