Niečo otriasa mojou nebojácnou dušou
prináša mi bolesť čo žila včera.
Vracia sa úzkosť a odvaha odchádza s úctou
na miesto kde nepomáha ani viera.
Viera, ktorá ma mala chrániť pred vlastnou hlúposťou.
No stratila sa keď prišla bolesť náhle.
Bolesť tá sa ma drží s veľkou radosťou
a spolu so smútkom a úzkosťou sa za mnou tiahne.
Ostatný berú si zo mňa náhradné diely,
na to som zjavne vážne najlepšia.
Zvyšok odhodia do bezodnej diery.
Veď načo sa starať keď ignorácia je lepšia?
Všetci sa tvária, že nepočujú moje vzliky
zakrývajú si oči predo mnou.
Som nevnímaná všetkými a zároveň nikým,
zavrhnutá každým pohľadom i osobou.
Skúšam kráčať, no črepiny ma vždy zastavia
pred ďalším rozhodným, ráznym krokom.
Črepiny posledné zvyšky odvahy vo mne pália
a nútia ma byť bojazlivým otrokom.
Ničia poslednú iskru nádeje
na lepší deň, na lepší, nový začiatok.
Pýtam sa vzduchu čo sa to deje
a prečo mám tak veľa otázok.
Do starých chvíľ padá popol sivý,
hláskujem jednu starú báseň dokola.
Z krotkého stvorenia sa stáva ktosi divý
v srdci malý kúsok odvahy plápolá.
Obnovujú sa viera i úcta v seba samú
padá na zem škrupina čo ma zväzovala.
Odkrývam podstatu do srdca mi danú
čo ma tak dlho pri živote držala.
Dvíham sa hlbín sebaľútosti
vychádzam a farbím svoj život odznova.
Zriekam sa urážok a bolesti,
vraciam sa znovuzrodená, nová.
YOU ARE READING
Temné myšlienky
PoetryÚlomky duše, úlomky snov... Balady a básne nad ktorými sa človek musí aj trochu zamyslieť. Pár čiernych slov, ktoré sa splietli do veršov. Možno len spŕška náhodných viet, ktoré sa rýmujú alebo možno aj niečo viac... Asi tak by som popísala to čo ob...
