Chcem vrátiť stratený čas,
nech nežijem len v preludoch.
Trochu úcty voči sebe mať,
neplakať, nemyslieť, že máme to v osudoch.
Nesmieme ísť tak jak to bolo určené.
Neskrývajme pravé tváre našich sŕdc.
Dúfajme zas, že nie je všetko stratené,
nechajme svet sa bez rozkazu hnúť.
Zahnime za roh, odhaľme hrdinu
v mysliach, srdciach, v dušiach skrytého.
Rozčerme tú tichú hladinu,
oživme plochu jazera nehybného.
Nestavajme na klamlivých základoch.
Postavme si oporu silnú.
Nehľadajme mágiu v pochybných obradoch,
tú nájdeme v duši, pravú, neomylnú.
Nastavme druhé líce svetu,
nepadajme na zem zo srdcom čiernym.
Otvorme jasnému, hrejivému svetlu,
ktoré zafarbí náš život citom nežným.
Nechcem veriť, že všetko čo sa stane
dopredu je písané v knihe života.
Nechcem veriť, že keď duša padne
je to každodenný dej, pravda odveká.
Nie je možné aby sme svoj život sami písali?
Vymazali predošlé, vpísané slová?
Aby sme ho do svojich rúk zobrali,
a tak vznikla kniha úplne nová?
Je to ozaj len o tom čo nás čaká a neminie,
o nezmeniteľnom príbehu jednej z tisíc duší?
Naozaj v tom náš život má korene,
keď ho to iba nemilosrdne dusí?
Zaspime na chvíľu a snívajme zas
o veciach neslýchaných.
O veciach zakázaných práve pre nás
veciach lákavých, tajomných.
Nebuďme sa viac zo slastných snov.
Vzbúrme sa nášmu osudu krutému.
Zaspime už navždy a neblúďme tmou,
dajme zbohom životu nemému.
YOU ARE READING
Temné myšlienky
PoetryÚlomky duše, úlomky snov... Balady a básne nad ktorými sa človek musí aj trochu zamyslieť. Pár čiernych slov, ktoré sa splietli do veršov. Možno len spŕška náhodných viet, ktoré sa rýmujú alebo možno aj niečo viac... Asi tak by som popísala to čo ob...
