Onyx

1.KAPITOLA

Dnes som sa dozvedela zlú správu.Môj dedko zomrel.Babka ešte žije,ale bez dedka to dlho asi nevydrží.Milovali sa.Láska na celý život.Zajtra ideme na pohreb,posledná rozlúčka s dedkom. Dedko mal rakovinu,dlho s ňou bojoval,ale nakoniec zvíťazila. Otec je smutný,predsa len svojho otca miloval a naučil ho veľa vecí. Moja mamina to nesie tiež zle,ale snaží sa nám byť oporou.Jej obaja rodičia ešte žijú,ale niekde ďaleko od nás,nevidela som ich asi 5 rokov.
Môj dedko pre mňa znamenal mnoho,naučil ma veľa vecí,rovnako ako aj môjho tatina. Bol dobrý,urobil by pre nás veľa. Ešte len sa prázdniny včera začali a ja už ich mám pokazené.Takto som si ich teda nepredstavovala.Dokonca nejdeme tento rok ani na dovolenku,lebo mama má veľa práce.Premýšľala som aj nad táborom,ale som už na to veľká,mám 17 rokov.Moja najlepšia kamarátka Olivia sa rozhodla,že bezo mňa tiež nepôjde a budeme spolu tráviť leto.
"Lucy? Čo si oblečieš zajtra na..pohreb?"preskočil mame hlas.
"Tieto čierne šaty,dedko ich mal na mne rád."utrela som si slzu na krajíčku. "Mami,čo budem bez neho robiť?"
"Och,Lucy. Dedko by si určite neželal aby si takto smútila. Hlavu hore. Dedko sa veľmi trápil,to vieš,preto mu je teraz určite lepšie,nič ho už nebolí."hladila ma po hlave.
"Máš pravdu."
"No,ak ti to zlepší náladu,počula som od babky,že ti dedko zanechal nejaký list a ešte niečo,čo si myslím,že ťa poteší."pousmiala sa.
"Čo také?"
"Dozvieš sa včas."žmurkla a išla do kuchyne prichystať večeru.Ja som sa zatiaľ v obývačke na gauči pritúlila k svojmu psovi Finnovi. Je to plemeno husky,rodičia sľúbili,že mi kúpia aj dalmatínca,často premýšľam nad jeho menom,zatiaľ som vybrala meno Dot,čo znamená v latinčine bodka.
"Nechceš sa ísť s Finnom prejsť? Urobí ti prechádzka dobre."usmial sa otec.Vstala som,nasadila Finnovi obojok a išla s ním do parku. Prechádzali sme sa hodinu popri vode,ktorá príjemne šušťala,slniečko mi hrialo na tvár a vetrík jemne fúkal.Finnovi som hádzala aj loptičku a cvičila ho nové triky.Po hodine keď som sa vrátila domov,čakalo na mňa krásne bodkované prekvapenie.
"To sme ti kúpili,aby si nebola taká smutná."otec mi dal na ruky malého bodkovaného dalamtínca. "Ako sa bude volať?"
"Akurát som dnes nad tým premýšľala...bude sa volať Dot."zasmiala som sa. Finn ho celého vyoblizoval a spoločne sa hrali.Bola som aspoň na chvíľu šťastná.
"Chceli sme ti ísť preňho až o tri dni,ale keďže sa stalo,čo sa stalo,tak sme ti išli preňho už dnes."vysvetlil otec.
"Ďakujem vám."pousmiala som sa.

Dnes je ten deň.Pohreb. Deň,ktorého sa obávam.Ráno som si obliekla čierne šaty,čierne lodičky,vlasy som si zapla do copu a na oči si dala okuliare.Na obed sme išli na cintorín,kde už bolo pár ľudí nastúpených.Veľa z nich si utieralo slzy a niektorí boli vo vnútri pri dedkovej truhle. "Ideš tam pozrieť alebo radšej nie?"spýtala sa mama a ukázala smerom na otvorenú truhlu.
"Asi nie,bojím sa,že odpadnem a chcem si ho uchovať v pamäti ako vysmiateho milého deduška."
"Ako chceš,tvoj otec tam tiež išiel."odpovedala.Mama tam tiež nešla,pohľad na mŕtveho jej nerobil dobre,mám to po nej.Otec bol však silný a chcel sa s dedkom ešte rozlúčiť.Potom sme sa všetci premiestnili do miestnosti,kde prebehla rozlúčka s dedkom.Farár nám hovoril nejaké modlitby,ale popravde som moc nepočula čo vraví,lebo som som len plakala a premýšľala nad našimi spoločnými chvíľami.Odtiaľ sme išli pomaly von,pracovníci niesli truhlu a my sme sa pomaly presúvali na koniec cintorínu,kde bolo dedkové miesto. Urobili sme ešte všetky potrebné veci (ako napr.hádzanie hliny na truhlu).Odtiaľ sme išli do reštaurácie,kde sa konal kar.
"Ahoj,Lucy.Prepáč,že som sa dostala k tebe až teraz."prisadla si ku mne babka,keď už bolo po obede.Musela sa každému najprv poďakovať,že prišli a až potom si našla čas na mňa.
"To je v poriadku babi."usmiala som sa.Jemne mi rukou prešla po pleci.
"Viem,že je to ťažké,ale už mu je tam hore lepšie."ukázala ukazovákom smerom k nebu.Jemne som prikývla hlavou. "Mám tu niečo pre teba od dedka." Pozrela som na ňu spýtavo. "Chcel odo mňa aby som ti to dala až po jeho pohrebe,tak tu to mám."položila predo mňa na stôl dve obálky. "Ešte to neotváraj."položila ruku na obálky. "V tejto je list od neho a v tej druhej sú len papiere k tomu.Najprv si prečítaš list,tvoji rodičia o všetkom vedia,rozprával sa s nimi o tom ešte pred smrťou,ale tebe to do očí nevedel povedať,bolelo mi ho to.Bolelo by ho,povedať ti,že zomrie.Všetko je napísané tu.Nikto ten list okrem teba nikdy nevidel.Ľúbim ťa."pobozkala ma na čelo a odišla za rodičmi.Nechali ma samú.Pokojne som otvorila obálku s listom.Jeho písmo som hneď spoznala,bolo tam pár škvŕn,asi od sĺz. 
"Milá Lucy,ani neviem ako začať,asi tak,že ťa veľmi ľúbim.Si pre mňa to najcennejšie v živote,robíš ma šťastnou,vždy keď si sa objavila medzi dverami alebo som počul tvoj hlas,vo vnútri v srdci som zacítil pocit radosti a lásky.Prepáč,že som ti nepovedal toto všetko čo bude v liste osobne,ale bál som sa pred tebou plakať.Nechcel som aby si ma videla plakať,pretože vždy si ma videla ako silného muža.Asi vieš,že keď som bol mladý,mal som svoj ranč,miloval som kone,rovnako ako ty.Je mi ľúto,že som ťa nikdy nenaučil jazdiť,aj keď si po tom neskutočne túžila,ale môj zdravotný stav sa pokazil už v šesťdesiatke a svoj ranč som nechal na pospas osudu.Asi pred týždňom som sa bol pozrieť ako to tam vyzerá,poviem ti,že hrozne.Všetky spomienky sa mi vrátili a predstavil som si tam teba,ako to tam všetko riadiš s radosťou.Budovy sú ešte stále tam,hoci trošku rozbúrané,ale stoja.Ranč mi stále patrí,teda keď už to čítaš,tak už nepatrí,má novú majiteľku.Vieš kto to je? Presne tak,ty! Prenechal som ti svoj ranč,je na tebe ako sa s tým popasuješ a pohráš.Ak nemáš oň záujem,vkľude ho predaj,ale ja si ťa viem predstaviť ako veľmi dobrú majiteľku.Mohla by si to tam rozbehnúť a nakoniec na tom aj zarobíš,keď bude ranč vyzerať luxusne,ľudí to priláka.Viem ako moc miluješ kone,preto som čakal na príležitosť,že ti jedného dňa tento ranč prenechám a dnes ten deň nastal.Si oficiálnou majiteľkou ranča.Verím,že ti otec pomôže a možno aj tvoja mama a babka.Priložil som ti k listu aj moje staré fotky ranču,môjho koňa a mňa.Máš tam aj môj starý prívesok,ktorý som vždy nosil keď som išiel na súťaže.Ak sa rozhodneš ranč vynoviť,urob to poriadne,aby si mala ľudí,ktorý by si s radosťou ustajnili kone.Naštuduj si v knihách alebo na internete všetko o koňoch,nakupuj zdravé a kvalitné jedlo,stále dávaj koňom čistú vodu a čisti im boxy.U mňa a babky doma nájdeš plno kníh,z ktorých som si študoval všetko o koňoch.Verím ti,verím,že to zvládneš.Si silná a šikovná.Nezabúdaj,že najkrajší pohľad,je z chrbta koňa.Ľúbim ťa,tvoj dedko." utrela som si silné slzy z líc.Z obálky som vytiahla ešte dedkove fotky,jeho kôň bol krásny,vysoký a hnedý.Zozadu bolo napísané Môj drahý Onyx. Dedko vyzeral tiež dobre,mal na sebe kovbojskú košeľu,nohavice,čižmy a klobúk.Ranč vyzeral naozaj pekne a ten prívesok mal šnúrku z kože a visel na ňom drevený kôň.Zavesila som si to na krk a jemne sa pousmiala.V druhej obálke bola len zmluva a adresa na ranč.
"Tak ako?"pristúpila ku mne mama,babka a otec.
"Dobre,všetko je fajn...keď mi toto všetko zanechal,mám pocit akoby tu bol."povedala som. "Môžem sa o ten ranč naozaj postarať?"
"Samozrejme ,že môžeš."povedal otec. "Vo všetko ti pomôžeme.Poznám pár chlapov,ktorý majú kone,tak sa ich spýtam či by nám nepomohli."
"Ďakujem vám."
"Hneď zajtra to môžeme ísť pozrieť ak chceš."navrhla mama.
"Rada."usmiala som sa. "A ty babka? Pôjdeš s nami?"
"Nie,prepáč,ale všetko mi tam pripomenie dedka,nemôžem."utrela si slzu. "Ale sľubujem,že ak to bude hotové,tak sa prídem rada pozrieť."