Onyx

11.KAPITOLA

Ráno nám po ranči behal nemecký ovčiak. 
"Jack."zavolala som naňho a pribehol ku nám. Bol to Liamov pes. Hneď sa začal očuchávať a hrať s Finnom a Dot.
"Ahoj,kde máš Oliviu?"spýtal sa ma Liam.
"Ahoj,dnes nepríde.Čo máš na pláne dnes?"snažila som sa s ním konverzovať.
"Prechádzku. Čo ty? Znova tréning?"
"Hej.Ešte mi to moc nejde."
"Ale ide...dosť často vás pozorujem ako vám to ide. Podľa mňa by si sa dnes so mnou mohla ísť prejsť. Ak by si sa bála,tak by som si tvojho Onyxa priviazal okolo Bolta aby si si bola istejšia."
"No,neviem... môžem ti veriť?"
"Jasné,že môžeš."usmial sa. "Ideš dotoho?"
"Áno,ale najprv to oznámi Hanne,našej trénerke,aby sa nebála o mňa,že kde som."išla som ju teda nájsť a povedala,že môžem. S Liamom sme si každý vyčistili svoje kone,osedlali ich a išli spolu na vychádzku. Prešli sme cez dedinku rovno do lesíka,kde bolo jazero.
"Myslíš si,že ti verí Onyx?"spýtal sa ma.
"No to neviem,asi áno."
"Tak vlez s ním do tej vody a uvidíš."usmial sa a ukázal na jazero. "Ak s tebou pôjde,tak ti verí."
Pohla som sa s Onyxom smerom k vode. Najprv zaváhal,ale potom sa pohol a išiel.Stále som na ňom sedela celá v očakávaní. Liam išiel s Boltom hneď za nami.  Bol tam nejaký veľký kameň,ktorý som si nevšimla a Onyx sa tam trošku potkol,takže som spadla do vody. Liam zliezol z Bolta a postavil ma.
"Si v pohode?"ruky mal položené blízko mojich lopatiek.
"Áno som,ďakujem."usmiala som sa naňho. Mal také krásne hnedé oči až som sa v nich stratila.
"Ešteže je teplo,neprechladneš. Aspoň vieš,že ti Onyx verí. Poď ideme ďalej."vzal kone na pevninu a obaja sme nasadli.Pokračovali sme po lesnej cestičke a prišli sme až na nejakú lúku. Kone sme si odložili tak,že sme ich zaviazali o haluz,pásli sa na tráve a my dvaja sme si sadli hore na strom a pozorovali výhľad.
"Je to tu pekné."usmiala som sa. "Chodíš sem často?"
"Áno,hlavne ak potrebujem premýšľať.Napríklad o...o mojom otcovi."
"Prečo o ňom? Teda ak je to osobné,nemusíš odpovedať."
Pokrútil hlavou. "To je pohode...on..zomrel. Keď som mal desať tak mal nejaké ťažkosti so srdcom no a keď som mal jedenásť,otec zomrel na infarkt. Aj preto tak milujem kone,lebo jednoducho mi to pripomína jeho. Ako som vravel,bol kovboj a v deviatich rokoch som sa od neho všetko naučil. Neviem,čo budem robiť bez Bolta...ten mi dáva pocit,že je tu otec stále so mnou."mal slzy na krajíčku.
"To mi je ľúto,naozaj."
"Aj preto som taký aký som...sukničkár. Potrebujem si zaplniť srdce láskou. Samozrejme,že mamu milujem najviac na svete,ale ešte mám v srdci miesto pre jednu osobu a potrebujem to nejako zaplniť. Myslel som,že veľa dievčat mi ten pocit dá,ale nič.Hrám sa na veľkého drsňáka,ale som len obyčajný chalan."pozeral na Bolta. "V tom aute,keď som vám povedal o tých babách ako po mne idú,ty si sa na mňa hnevala a mňa to hrozne ranilo. Mal som pocit,že som sklamal človeka,na ktorom mi záležalo. Taký pocit som mal vždy keď som sa pohádal s otcom alebo keď som ho sklamal. Vieš,moji kamaráti si myslia,že som šťastný keď mám toľko báb,ale nikto nevie čo naozaj prežívam. Nikto nevie ako strašne trpím. Nikto si ani len nepomyslí nato,že si občas aj ja večer poplačem."zhlboka sa nadýchol.
"Nemusíš pokračovať ak je to pre teba ťažké."
"Ak ti to nevadí,tak musím,potrebujem sa vyrozprávať."pozrel na mňa smutnými očami.
"V poriadku,rozprávaj."chytila som ho za ruku a on mi ju pevne stisol.
"Vieš ako mi chýba? Od malička som si s ním rozumel,bol mi vzorom a keď som od mami počul tie slová,že otec zomrel,myslel som,že sa mi zrútil celý svet. Jediné šťastie bolo,že firma bola prepísaná na mamu,takže nemáme to s mamou zas až také ťažké finančne."
"Aspoň niečo dobré."
"To áno...nechcela by si ísť so mnou aj zajtra takto von? Konečne som si dobre pokecal."pozrel mi rovno do očí.
"Rada pôjdem."usmiala som sa.
"Ďakujem."objal ma jemne. "Asi by sme mali ísť,čo ty nato?"
"Jasné,poďme." 
Zliezli sme zo stromu a išli na koňoch naspäť na ranč.
Presne pred stajňami stála...