Onyx

8.KAPITOLA

Bola u nás babka. Nevidela som ju od dedkovho pohrebu. Hneď som ju teda objala. Vždy som mala rada svojich starých rodičov,nikdy som nemala rada keď niekto nadáva na svojích starých rodičov alebo aj rodičov. Ja si ich vážim.
"No ako ty môj anjelik?"začala.
"Dobre a čo ty?"
Vzdychla. "Zvykám si...je to síce ťažké bez tvojho dedka,ale..."potlačila slzy. "Musím to nejako vydržať bez neho...ale povedz mi ty,ako sa ti darí s rančom?"
"Je to tam úplne super. Som za ranč vďačná dedkovi,pretože mi dal niečo po čom som dlho dlho túžila. No a ocino mi kúpil koňa. Volá sa Onyx,ako aj dedkov kôň."usmiala som sa.
Objala ma. "To som teda šťastná za teba."
"Ďakujem."
S babkou sme posedeli ešte dve hodiny a potom ju tatino odviezol domov.
"Ocko?"spýtala som sa keď prišiel. "Kedy pôjdeme kúpiť tie kone do klubu?"
"Ideme teraz? Chce sa ti?"
"Jasné,poďme."potešilo ma to. Nasadli sme do auta a vyrazili do chovnej stanice. Pán,ktorý tam pracoval nás vzal do stajne. Hneď v prvom boxe bol nižší strakatý kôň,ktorého sme absolútne nezaujímali. Hneď oproti nemu bola vysoká štíhla kobyla bielej farby,ktorá načahovala ku mne hlavu. Páčila sa mi. 
"Oci,táto kobylka je krásna a milá."povedala som.
"Och,áno...toto je jedna z najlepších. Je veľmi aktívna,zvyknutá na hluk,autá a zvieratá. Neplaší sa a miluje vychádzky. Taktiež by som pri nej doporučil aby bola cez deň vonku vo výbehu,lebo má dosť energie. Má iba päť rokov."povedal pán. Zaujala ma.
"Chceš ju tam vziať?"spýtal sa otec. 
"Asi áno...koľko ich zoberieme do klubu?"
"Dvoch alebo troch. To stačí,lebo veľa ľudí si chce ustajniť vlastných."
"Okej,tak ju by som asi brala."ešte raz som pohladila po hlave kobylu. Išli sme k ďalšiemu boxu,kde na nás vykúkal vysoký vyšportovaný kôň tmavohnedej farby.Bol krásny a lesklý. 
"Toto je dosť divoký kôň...je krásny,aktívny,ale dosť tvrdohlavý,neviem či by bol vhodný pre začiatočníkov."povedal.
Zamyslela som sa,ale neprišlo mi to ako dobrý nápad ho brať. "Fajn,tak jeho nie."
"Dobre,jeho si už aj niekto rezervoval."
Oproti nemu stál kôň,mal asi 155 cm v kohútiku,hafling a stále ma pozoroval,strkal mi do ramena a chcel sa nechať stále hladkať.
"Tento je zlatunký."usmiala som sa a hladkala ho.
"Toto je sedem ročný valach,kľudnej povahy. Taktiež sa neľaká ničoho,bol by podľa mňa dobrý na učenie."povedal pán.
"Môže byť?"spýtal sa ma otec.
Prikývla som. "Môže." Prešli sme teda ďalej. Mali sme zatiaľ vybraných dvoch. Odrazu som uvidela albína. Bol krásny a tie jeho modré oči. Otec k nej natiahol ruku. Áno bola to krásna veľká kobyla.
"Och,toto je jeden z najlepších koní. Miluje parkúr. Má šesť rokov a je veľmi láskavá. Treba sa jej venovať,ale inak je poslušná."
"Čo by si povedala nato,keby si ju zoberiem,ale pre seba? Že by nikto iný na nej nejazdil len ja,poprípade ty?"navrhol ocino.
"Ty chceš začať jazdiť?"prekvapilo ma to.
"Veď sa na ňu pozri,je krásna...chcem na nej jazdiť."pobozkal ju na noštek. "Takže berieme haflinga a tú bielu kobylu vpredu? No a túto kobylu pre mňa."
"Áno." kývla som.
"Tá kobyla je lipicán."ukázal smerom dopredu pán. 
"Okej,ale ešte jedného chceš brať?"spýtala som sa.
"Asi stačí."mykol plecom a ja som súhlasila. "Dobre,tak aj vás poprosím o túto albínku,o toho lipicána a haflinga."prehovoril otec.
"Samozrejme,kedy ich chcete mať v klube?"
"Dnes ešte."rozhodla som. 
"Okej,povie chlapom nech naložia kone do prepraviek,odvezú k vám do klubu a vy zatiaľ zaplatíte." Presunuli sme sa teda do jeho kancelárie,kde sme počkali na pána,ktorý išiel vybaviť prevoz koní. Potom sa k nám vrátil a zaplatili sme kone. 
Nasadli sme do auta a páni v aute,ktoré ťahalo prepravku išlo za nami až na ranč. 

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Viem,celkom o ničom časť,ale aj toto treba. :D