Dieťa štyroch živlov |book 3|

Emily Groundová

Na svete existuje veľmi veľa výnimočných mladých dievčat. Je však medzi nimi jedna osoba, ktorá... ako to povedať... nie je obyčajná. A to som práve ja, Emily Groundová. Ešte predtým, ako vám začnem rozprávať môj tajomný príbeh, by ste mali o mne vedieť pár základných faktov:

1. Mám 17 rokov

2. Som druháčka na strednej

3. Žijem vo Washingtone, spolu s Anette a Maxom

4. Milujem prírodu, zvieratá a práce vonku

5. Nemám súrodencov ani priateľa

6. V škole som nadpriemerná študentka

7. Svojich ,,rodičov" by som nevymenila ani za milión dolárov (akosi som si zvykla na doláre)

8. Milujem Ameriku a najmä Washington, kde bývam.

Poviem vám, mám za sebou búrlivú aj zároveň aj príjemnú minulosť. V jedenástich som som sa dozvedela, že Anette a Max nie sú moji rodičia. Pýtala som sa ich, kto teda sú moji biologickí rodičia, ale odpoveď som dodnes nedostala. Myslela som, že sa nikdy nedozviem o mojich rodičoch skutočnú pravdu, ale mýlila som sa.

Keď som mala 12, boli sme na dovolenke v Grécku. Pamätám si len pár momentov, ale najväčší zážitok pre mňa bol, keď som po prvýkrát ochutnala nejakú grécku špecialitu, už neviem, čo to vlastne bolo. More bolo príjemné a hotel prekrásny. S Grékmi som sa musela rozprávať po anglicky. Áno, a to som mala ešte len 12. Možno si myslíte, že to bolo pre môj nízky vek komplikované, ale tentokrát sa mýlite vy. Išlo mi to skvele, až som sa začala aj čudovať. Vždy som bola talent na jazyky.

Keď som dosiahla 15 rokov, prišiel k nám do školy jeden pekný chalan. Vyzeralo to, že spolu budeme chodiť, ale potom sme sa presťahovali do Washingtonu a všetka nádej sa rozplynula vo vzduchu.

Sťahovanie som prežívala veľmi emocionálne. Nechcela som od Ronalda odísť (ten chalan zo školy) a aj on bol zásadne proti tomu, aby sme sa presťahovali. Anette s Maxom však boli tvrdohlaví. Podľa ich slov sme sa museli odsťahovať, lebo po Anette išiel jej ex a vyhrážal sa jej, že ak sa k nemu nevráti, tak nás všetkých zabije. Max bral celú situáciu až príliš pokojne. Síce nás ochraňoval, ale vyzeral, akoby ho to nejako veľmi netrápilo.

Tak sme sa teda presťahovali do Washingtonu a žijeme tu už 2 roky. Spočiatku som mala strach, nepoznala som ľudí, ktorí tu žijú, ani zákony, ale po pár mesiacoch som si na život v Amerike zvykla a dokonca sa mi tu páči viac ako v Európe. Viem, je to pre vás asi nepochopiteľné, ale ja tomu hovorím ,,sila zvyku".

Až doteraz som si myslela, že som úplne obyčajná, tak ako všetky baby v triede. Ale v posledných dňoch v sebe niečo cítim. Cítim, že som ,,niečo viac". Že mám akúsi nadprirodzenú schopnosť. A to sa mi veru aj potvrdilo...