Dieťa štyroch živlov |book 3|

Ďalšie stretnutie

Čakali sme na Johna v reštaurácii. Prišiel presne o 10 minút, tak ako povedal. Sadol si k nám a zdvorilo nás pozdravil: ,,Ahojte dámy!" Prevrátila som očami. John mal fakt príšerný charakter. ,,Vieš vôbec, prečo si tu?" opýtala som sa ho bez toho, aby som mu venovala jediný pohľad. ,,Isteže viem." odpovedal s úsmevom. ,,Takže... prejdime rovno k veci." začala som. Chcela som to mať čo najrýchlejšie za sebou. Pozrela som sa na Isabelle. Ticho sedela čo najďalej od Johna a hoci mala okuliare znovu na očiach, vedela som, že sa pozerá dolu, smerom na stôl.

,,Prečo Isabelle biješ?" Konečne som sa odvážila pozrieť sa na Johna. Ten prekvapene zapískal a potom sa ľahostajne zasmial. ,,Ja? A bil Isabelle?" Potom pokrútil hlavou. Isabelle si dala dolu okuliare a John sa na ňu pozrel. Vyzeral, akoby ho to zaskočilo. ,,Nevedel som, že to až tak vidno..." zasmial sa. ,,John, prestaň! Uvedomuješ si vôbec, čo Isabelle spôsobuješ? Týraš ju fyzicky aj psychicky. Namiesto toho, aby si sa jej opýtal, čo ju trápi alebo jej dával lásku, čo ale ty zrejme nevieš, tak jej dáš facku. Podľa teba je to normálne? John, Isabelle ťa nepodvádza. V práci musí byť často aj do polnoci. Jej chyba to nie je. Nemáš dôvod ju biť. Ona ti nikdy nič neurobila, pokiaľ viem. Isabelle je skvelé dievča." zakončila som svoj monológ. Isabelle sa na mňa krátko usmiala. Úsmev som jej vrátila.

,,Ty vieš, prečo to všetko robím. Včera som ti to povedal." pripomenul mi John. ,,Áno, ale ty máš vlastný rozum, John. Už dávno nie otcov alebo čo ja viem koho. Tak sa podľa toho prosím ťa aj správaj. Ak chceš, aby ťa ženy mali radi, nemôžeš ich biť, podvádzať ich a vyhrážať sa im zabitím. A ak to nedokážeš, tak potom smola. Zomrieš ako nevydatý a možno aj bezdetný." Zhlboka som sa nadýchla, aby som upokojila svoje emócie. ,,Takže máš dve možnosti. Buď sa Isabelle ospravedlníš a začnete žiť normálne, pravdaže, ak ti vôbec Isabelle odpustí, alebo necháš nás obidve a nájdeš si nejakú inú. Prestaň byť konečne taký bezcitný a začni žiť." Na chvíľu som sa odmlčala a potom som dodala: ,,Porozmýšľaj o tom. Poď, Isabelle." Obe sme vstali a vydali sa smerom k zmrzlinárskemu stánku. Na zmrzlinu sme dostali chuť už keď sme čakali na Johna.

---

,,Pochybujem, že sa zmení..." povedala som Isabelle v parku na lavičke. ,,Aj tak ti ďakujem. Nemusela som to s ním riešiť sama." Usmiala som sa. ,,Čo by som pre moju Isabelle neurobila?" Krátko sme sa zasmiali a následne zmĺkli. ,,Aj keby odišiel... pravdaže, mala by som od neho pokoj, ale... neviem, či by som dokázala byť znovu taká ako predtým." priznala sa Isabelle. Rozmýšľala som, ako by som jej ešte mohla pomôcť.

,,Čo keby... si skúsila meditáciu? Čítala som o nej niečo a vraj by ti mala priniesť do života viac pokoja a radosti. Priznám sa, vážne uvažujem, že s ňou začnem aj ja..." Taker som Isabelle vyrapotala o mojich schopnostiach, akoby naozaj bola v Chorvátsku so mnou a videla to celé divadlo. Našťastie som sa včas zastavila a tak sa mi podarilo pred Isabelle moje tajomstvo skryť.

,,Ale ty nemáš žiadne problémy..." myslela si Isabelle. Povzdychla som si. ,,Doteraz som nemala. To si mala vidieť včera, čo stváral Ronald..." Keď som si na to spomenula, došlo mi akosi až teraz, že s Johnom to musíme dať do poriadku čo najskôr. Ktovie, čoho ďalšieho by bol schopný...