Dieťa štyroch živlov |book 3|

Koniec?

Vletela som dovnútra ako oheň. Videla som Ronalda, ako si balí veci. Zavrela som dvere. ,,Ronald, ja ti to vysvetlím." ,,Čo mi chceš vysvetľovať?" povedal, a ani na mňa nepozrel. ,,Všetko. Pozri... to nie ja. Nebola to moja vin..." Konečne sa ku mne otočil. ,,To mi chceš povedať..." ,,Ronald, upokojme sa a v kľude si to vysvetlime!" ,,Tak sorry, na to nemám čas... Idem za rodičmi." Chytila som ho za ramená a pobozkala ho tak rýchlo, ako sa to len dalo, no Ronald ma od seba odstrčil. ,,Povedal som ti, že je koniec." ,,Ronald, ja ťa stále milujem! John ma bozkával, ja som to nechcela, hovorila som mu, nech ma pustí, ale on ma držal a bozkával, až kým si neprišiel! Prosím ťa, odpusť mi! Ja ho vôbec nemám rada!" bleskovo som to zo seba dostala, lebo som vedela, že Ronald ma už potom nepustí k slovu.

Ronald sa na chvíľu akoby zasekol. Pomaly sa ku mne otočil. Ja som zhlboka dýchala, aby som neprivolala ďalšie zemetrasenie a snažila som sa, aby Ronald v mojich očiach videl, že ho milujem.

,,Prosím ťa, daj mi ešte jednu šancu. To John ma nepustil, to on ma stále bozkával a držal ma. Nemohla som sa mu brániť..." Podišla som k Ronaldovi v nádeji, že mi odpustí. V jeho tvári však nebol ani náznak súcitu. Chvíľu si ma premeriaval pohľadom, a nakoniec odpovedal: ,,Fajn. Ale ak ešte niečo také urobíš, tak prisahám, že..." Objala som Ronalda a od úľavy som sa rozplakala. ,,Ďakujem!"

Na ďalší deň som sa zobudila na zvonenie mobilu. ,,Vypni to!" zavrčal Ronald unavene. Aj napriek tomu všetkému, čo sa stalo včera, sa rozhodol spať pri mne, za čo som mu bola vďačná. Pozrela som sa na displej mobilu a na chvíľu som sa zľakla, že mi volá John, ale našťastie to bola Isabelle. Poriadne som si vydýchla a zodvihla mobil. Hovorila som potichu, aby sa Ronald ešte viac nenaštval.

,,Ahoj, Emily, mohla by si prosím ťa prísť dnes o siedmej do reštaurácie? Veď vieš, do ktorej." ,,Jasné, prídem. Ahoj." Zložila som a rozmýšľala som, čo odo mňa Isabelle chce, keď sa so mnou chce stretnúť tak skoro ráno v reštaurácii sama.

Otvorila som dvere na izbe. V dome vládlo ticho, čo znamenalo, že aj Anette a Max ešte spia. Jasné, veď je štvrť na sedem! pomyslela som si. Potichu som sa prezliekla, vyšla von a pešo som sa vybrala do najbližšej reštaurácie.

---

,,Ahoj!" privítala som moju najlepšiu priateľku. Neisto a bez úsmevu ma objala a potom si rýchlo sadla. Na tvári mala veľké slnečné okuliare.

,,Čo sa deje?" opýtala som sa jej. ,,No, vieš... potrebujem od teba pomoc. Môj priateľ si myslí, že ho podvádzam, lebo chodím z práce neskoro domov, niekedy aj o polnoci. Ale... ja mám zase pocit, že skôr... on podvádza mňa. Neviem prečo, ale... správa sa... úplne inak." Isabelle si dala dolu okuliare a odhalila veľkú modrinu pod pravým okom. Všimla som si aj slabé odtlačky rúk na jej líci. Jej priateľ ju bije? Ešte nikdy sa mi nezmienila o svojom priateľovi, ba ani som nevedela, že Isabelle má priateľa.

,,Som tu tajne... Nechcem, aby John vedel, že som tu..." Skoro mi zabehla slina. ,,John?" Vyvalila som na Isabelle oči. Ak je to ten John, ktorého myslím, tak som v háji. ,,Áno. John Stevenson. Vari ho poznáš?" ,,Ehm... Neviem, asi... asi hej... ospravedlň ma na chvíľu..." Vstala som zo stoličky a odišla na WCko. Zatvorila som sa do jednej kabínky, vytiahla z vrecka mobil a vytočila som Ronalda. ,,Ty kam si zmizla? Ak si s Johnom, tak..." ,,Nie, ale potrebujem vedieť, ako sa volá John na priezvisko. Prosím ťa..." ,,To aby si si prípadne mohla zmeniť meno, keď sa s ním budeš vydávať?" ,,Ronald, prestaň! Som s Isabelle..." začala som, ale uvedomila som si, že keby som Ronaldovi povedala, že John chodí s Isabelle a pritom sa pokúšal zbaliť mňa... Neviem, čo by Ronald povedal alebo urobil.

,,No? A?" ,,Ehm... Ále nič..." ,,Emily, ak sa niečo deje, tak mi to povedz. Chcem to vedieť." Chvíľu som váhala. Keby som Ronaldovi niečo tajila, aby sa dosť naštval a snažil sa to zo mňa vytiahnuť. Navyše som dúfala, že keď Ronaldovi prezradím, čo sa deje, pomohol by mne aj Isabelle sa Johna zbaviť. Veď Ronald ho sám nazval sviniarom.

,,Som s Isabelle na káve a jej priateľ si volá John... Stevenson. Takže... aké je priezvisko toho Johna?" Chvíľu bolo ticho. ,,Prečo sa to vlastne pýtaš?" opýtal sa Ronald. ,,No... hlavne preto, lebo dúfam, že to je nejaký iný John. Takže... Ako sa volá John Otravný?"

,,Stevenson."