Dieťa štyroch živlov |book 3|

Divné udalosti

Zobudila som sa tesne pred desiatou. Ronald už v posteli nebol. Keď som sa započúvala, zdalo sa mi, že v dome vládne ticho, akoby ešte všetci spali. To ticho ma trochu znervózňovalo.

Rozhodla som sa, že pred obedom si ešte trochu posedím pred dubom na lavičke. V záhrade sme mali totiž už takmer desaťročný dub. Sadla som si na lavičku, už prezlečená a vychutnávala si neskorý ranný, zato stále svieži vzduch.

Z môjho pokojného posedávania ma vyrušilo čosi, čo spadlo z koruny duba a hlasno zašuchotalo v tráve. Vyľakalo ma to, bolo to nečakané. Podišla som k tej veci a zistila som, že je to lampáš, ktorým včera Ronald svietil v mojej izbe. Zdvihla som hlavu hore. V korune stromu som neuvidela nič nezvyčajné, aj napriek tomu som sa však rozhodla tam vyliezť.

Na náš dub som liezla už asi tisíckrát a nikdy som nespadla. Takže aj teraz som sa s ľahkosťou vyšplhala hore. Keď som sa chytila najvyššieho konára a zdvihla sa najvyššie, ako som dokázala, od ľaku som skríkla a bleskovo skočila dole. Našťastie som dopadla na nohy, takže sa mi nič vážne nestalo. Snažila som sa premietnuť si v hlave tento okamih a nakoniec som zistila, čo som to vlastne uvidela.

Sinistera.

Na môj krik dobehli Max, Anette aj Ronald. ,,Čo sa stalo?" opýtal sa ma môj priateľ. Stále som sedela v tráve, zmätená a vystrašená. Odsunula som sa ďalej od duba. Hoci bolo teplo, ja som sa triasla, nie však od zimy, ale od strachu.

,,Čo si videla?" opýtala sa Anette. ,,To pochopí jedine Ronald. A Isabelle. Ronald, dones mi prosím telefón." požiadala som ho. Ronald sa rozbehol dovnútra a Anette s Maxom mi začali dávať desiatky otázok.

Ronald doniesol telefón. Vzala som ho a zavolala som Isabelle. Zdvihla po prvom zazvonení. ,,Ahoj. Teraz potrebujem pomoc ja. Prosím ťa príď. Nemusíš sa ponáhľať." Zložila som. ,,Tak čo si videla?" netrpezlivo sa opýtal Ronald. ,,Sinistera." vyšlo zo mňa. Zrak som od príchodu všetkých troch nespustila z koruny duba.

Ronald sa nezmohol na slovo. Poriadne ho to prekvapilo. Ale potom sa spamätal, zasmial sa a povedal mi: ,,To určite. Chceš sa mi pomstiť za to, že som ťa včera vystrašil! Alebo si chceš zo mňa proste len spraviť srandu." ,,Ronald, prestaň! Keby som si z teba chcela spraviť srandu, povedala by som ti to, a navyše by som nevolala Isabelle. Ak mi neveríš, vylez tam hore. V tej korune bol Sinister." ,,To bude hračka." povedal Ronald a vyliezol hore na strom. Podľa jeho reakcie tam nič neuvidel. So smiechom skočil na zem. ,,A čo ten lampáš?" opýtala som sa ho. Ronald zastal v polovici kroku. ,,A čo s ním?" ,,Spadol stade dolu. Práve preto som tam liezla, lebo ten lampáš spadol dolu. A podľa teba, čo by robil lampáš, ktorý bol celú noc v mojej izbe vonku? Ešte ráno som ho videla pri mojej posteli!" Zhlboka som dýchala, aby som sa upokojila. Snažila som sa odstrániť si z hlavy Sinisterovu tvár, ale márne.

Prišla Isabelle. Posledných pár metrov prebehla k nám. Ja som sa konečne odlepila od zeme a objala ju. Do ucha som jej pošepla: ,,Sinister... bol na strome..." ,,Čo?" zmätene sa opýtala Isabelle. Ronald jej povedal všetko, čo vedel.

---

Keď som vyšla zo sprchy, po schodoch som kráčala rovno do izby. Pri každom kroku som cítila, ako boli schody veľmi slabé, akoby sa podo mnou mali každú chvíľu prepadnúť. Domnievala som sa, že to zapríčinil môj strach a zmätok z toho, čo som vonku videla, tak som zaťala zuby a s presvedčením, že to bol len klam som vyšla do izby (hoci mi ten lampáš stále vŕtal v hlave). No to, čo som uvidela v mojej izbe na nástenke, bol pre mňa ďalší šok a pomaly som začala pochybovať o svojej pevnej viere a najmä zdravom rozume.

Prešla som k nástenke, kde som včera zavesila svoj príbeh. Skutočný príbeh. Tie dva papiere však zakrývala kolekcia piatich fotiek. Zdesila som sa, keď som zistila, že na fotkách je Sinister. Na prvej z nich bol v korune duba na našom dvore. Fotku som schmatla a prebehla som k dverám. Zastala som však tesne pred schodami, lebo zdola som počula zvuk podobný rozbitiu taniera.

,,Emily!" zavolala na mňa Isabelle. Zbehla som po schodoch dolu. ,,Ty vieš ovládať zem?" opýtala sa Isabelle. ,,Ten tanier si zhodila ty." pridal sa Ronald a keď dopovedal, podišiel ku mne. ,,Aby si to tu všetko nezničila, pomôžeme ti s ovládaním schopností." ,,Ronald, ja..." začala som, no nevedela som, ako Ronaldovi vysvetliť tie fotky, tak som mu ukázala tú, čo som držala v ruke. Tam však už žiadna tvár nebola, len mierumilovne vyzerajúci dub. Vypúlila som oči a potom som sa hlbokým dýchaním upokojiť divo bijúce srdce. Začala som horúčkovito rozmýšľať. Ak dokážem ovládať zem, tak môžem... moment! ,,Ronald..." začala som zdeseným hlasom a môj dych sa znovu zrýchlil. ,,...my sme včera neodvolali duchov..."