Dieťa štyroch živlov |book 3|

Príchod

Piatok, 9:41

Prišli sme do Chorvátska. Teraz ideme pešo k nášmu hotelu. Nie je ďaleko, ale ja mám pocit, akoby sme tam išli večnosť.

Po pár minútach zazriem na pravej strane skupinku ľudí, vyzerajú ako jedna veľká rodina. Jeden chalan, asi v mojom veku, sa otočí a usmeje sa na mňa. Ignorujem ho a s odvráteným zrakom kráčam ďalej. To sa mu zrejme nepáči, pretože som si ešte stihla všimnúť, že sa zamračil. Čo ma po ňom? pomyslela som si.

Konečne sme prišli na našu izbu. Zložila som si veci v spálni, v ktorej budem spať spolu s Ronaldom. Anette a Max mali svoju vlastnú izbu.

Keďže nám Anette a Max povedali, že kým budú vybaľovať veci, môžeme si to tu obzrieť, tak sme si sadli na gauč a začali boj o ovládač. Smiali sme sa, až nás boleli bruchá a nakoniec mi ovládač vytrhol Ronald a zapol telku.

---

,,Nepôjdeme si obzrieť okolie?" navrhla Anette. Všetci sme súhlasili. Prezliekla som sa do džínsov a vyšli sme na chodbu hotela. Zavial ma nepríjemný chlad, zatiaľ čo vnútri izby sme mali príjemných 25 stupňov.

Pri recepcii, oproti pultu, boli tri kreslá a veľký stôl. Na stene bol obraz - záber z pláže v Chorvátsku. A vedľa kresiel bol...

klavír.

Asi som vám zabudla spomenúť, že ako trinásťročná som sa naučila výborne hrať na klavíri. Obzrela som sa ponad plece. Recepčná tu nebola. Pribehla som ku klavíru, sadla si a začala hrať pesničku, ktorú som sa naučila ako prvú - The Words.

,,To ho tu nechávajú len tak?" začudoval sa Ronald. Anette len pokrčila plecami a všetci traja sa zhromaždili okolo mňa. Do hrania som sa úplne ponorila. Na klavíri som nehrala už celých 5 rokov.

Síce som započula vŕzganie dverí a nejaké hlasy, ale aj to len matne. Nevnímala som okolie, len hudbu. Akoby nebol žiadny priestor ani čas, len klavír a ja.

Keď som dohrala, otočila som sa na stoličke, že odídem a vtedy ma zamrazilo. V troch kreslách sedel ten chalan, ktorého som uvidela pred hotelom spolu s ďalšími dvoma ľuďmi, podľa všetkého jeho rodičmi. Len som dúfala, že sem neprišli preto, že ma uvideli hrať na klavíri, ale preto, že prišli za recepčnou, ktorá však stále neprichádzala.

,,Bolo to skvelé!" pochválil ma Ronald. Ja som stále civela na toho chalana. A on civel na mňa. Po chvíli som sa však spamätala a s hrdým výrazom v tvári som spolu s Anette, Maxom a Ronaldom vyšla von z hotela.

Pred hotelom som si hneď všimla cestu, po ktorej sme prišli. Teraz sme sa vydali opačným smerom v snahe zistiť, čo je za hotelom.

Prešli sme asi 60 metrov, keď sme v diaľke uvideli kameru, kameramana, celý filmový štáb a asi stovku ďalších ľudí.

,,Čo sa tu natáča?" spýtala som sa. ,,Hovoríš, akoby sme to vedeli..." zasmial sa Ronald. ,,Hej, máš pravdu." zmätene som pokrútila hlavou. ,,Tak poďme." povedal Max. ,,Ale počkaj! Chcem vedieť..." ,,Emily, nechaj ich robiť si svoju prácu." zamiešala sa do toho Anette. Sklamane som ju nasledovala a ešte predtým, než sme stihli zmiznúť za zákrutou, som sa ešte raz otočila.