Takže najprv... kto som? Netuším. Nepoznám nikoho ako som ja. Moje meno je Emily Groundová. Nepoznám svojich biologických rodičov. Už od detstva so mnou bývali moji nevlastní rodičia. Keďže som nemala nikoho blízkeho, prirástli mi k srdcu aj napriek...
Ďalší nával bieleho svetla. Privrela som oči a keď som si na to svetlo zvykla, otvorila som ich úplne. Uvidela som biele steny. Bola som v nemocnici.
,,Emily! Ty žiješ!" zakričal Ronald. Na jeho výkrik som otočila hlavu a uvidela som ho spolu s Anette, Maxom a Isabelle. Od bolesti som zastonala. Bolelo ma celé telo, najmä srdce. ,,Čo sa stalo?" opýtala som sa, hoci som to vedela. ,,To nikto nevie." povedala Anette milo, s pohľadom upretým na mňa. Pohladila mi vlasy.
,,Ako sa cítiš?" opýtala sa ma Isabelle, podišla bližšie ku mne a stisla mi ruku. ,,Všetko ma bolí..." posťažovala som sa. ,,Naozaj si nepamätáš, čo sa stalo? Vôbec nič?" ďalej sa ma pýtala Isabelle. Pokrútila som hlavou. Viem, že som klamala, ale... ak tam neboli, považovali by ma za blázna. Hlavne Ronald.
Aj napriek bolesti som mala skvelý pocit. Akoby som sa druhýkrát narodila. Netuším, ako som sa sem dostala, no dúfala som, že Johnovi sa nikdy nepodarí zabiť ma a že sa mi už neukáže na oči.
,,Doniesli sme ti obed. Tvoje obľúbené jedlo." usmiala sa Anette. Ronald mi pomohol posadiť sa a potom mi podal lyžicu spolu s obedom. Všetci odišli, aby som sa mohla v pokoji najesť.
Keď som všetko zjedla, pozrela som sa na jednu z deprimujúco bielych stien a zamyslela som sa. S vypätím všetkej energie som zodvihla jemne sa trasúcu ľavú ruku a pokúsila sa niečo urobiť so stenou. Tá sa však nepohla ani o milimeter. Ak nájdem Johna, prisahám, že z neho vytrasiem dušu! pomyslela som si. Keď vytrhol tú ružu, pravdepodobne mi tým chcel zobrať nielen život, ale aj schopnosti.
Po 5 dňoch
Konečne ma pustili z nemocnice. Už som sa cítila lepšie a aj moje schopnosti nadobúdali čoraz väčšiu silu. Práve som si balila veci, keď sa otvorili dvere a do izby vstúpil Max. Pomohol mi s vecami a potom sme spoločne s ostatnými vyšli z nemocnice a zamierili domov.
Túto cestu som nepoznala. Bola však samý výmoľ a jama a ja som nemusela dlho rozmýšľať, prečo. Zavrela som oči a silou svojich schopností som sa snažila tak nejako telepaticky jamy opraviť. A hoci mi to trvalo nekonečne dlho, nakoniec sa mi to podarilo a Anette nedokázala skryť prekvapenie. ,,Ty si úžasná, Emily!" pochválila ma.
Kým sme prišli domov, cez cestu nám raz prebehla sliepka a Max ju skoro zrazil, ale inak sa počas cesty nič nestalo.
---
Sedela som vo svojej izbe s Ronaldom, ako vždy. Rozprávali sme sa o mojich schopnostiach a Ronaldovi sa zdalo až neuveriteľné, že ja, osemnásťročná Emily Groundová, získam schopnosť ovládať zem. Ani mne sa tomu dlho nechcelo veriť, ale na život plný mágie som si zvykla. Nikomu z mojich priateľov som neprezradila, čo sa stalo v ten deň, keď som sa dostala do nemocnice. Možno by ma až tak nepovažovali za blázna, ale chcela som, neviem prečo, aby to ostalo utajené. A tak sa to moje malé tajomstvo nikto z mojich priateľov až doteraz nedozvedel, hoci sa ma na to neustále pýtali. Dúfala som, že moje tajomstvo zostane navždy už len tajomstvom...
Rất tiếc! Hình ảnh này không tuân theo hướng dẫn nội dung. Để tiếp tục đăng tải, vui lòng xóa hoặc tải lên một hình ảnh khác.
